Voľby nepriniesli prekvapenie. Kedy sa v Rusku hlasovalo slobodne?

V historickom kontexte Ruska sú obdobia skutočne slobodných volieb mimoriadne vzácne a spájajú sa predovšetkým s rokmi 1917 a 90. rokmi 20. storočia. Tieto prelomové okamihy priniesli občanom nebývalé politické práva, no zároveň boli sprevádzané hlbokými spoločenskými krízami.

Demokratizačné procesy v oboch týchto obdobiach zásadne zmenili politický systém, avšak ani v jednom prípade nedokázali natrvalo garantovať slobodnú a spravodlivú spoločnosť.

Nevídané: v Rusku prvé slobodné voľby

Voľby do ruského Ústavodarného zhromaždenia z 25. novembra 1917 sú vo všeobecnosti považované za vôbec prvé slobodné voľby v ruskej histórii [8]. Slobodnými ich robí skutočnosť, že politické strany sa vopred dohodli na transparentných pravidlách volebného procesu, ktorými boli pomerné zastúpenie, všeobecné volebné právo a tajné hlasovanie [9].

Dočasná vláda okrem toho vydala historický dekrét, ktorým priznala volebné právo ženám od dvadsiatich rokov, čím sa politická participácia masívne rozšírila [9].

Napriek týmto objektívne demokratickým kritériám sa voľbám nepodarilo vyprodukovať legitímnu a stabilnú demokratickú vládu. Aj keď voľby s najvyšším ziskom vyhrala Strana socialistov-revolucionárov vďaka podpore vidieckeho roľníctva, celonárodné Ústavodarné zhromaždenie napokon zasadalo iba krátkych trinásť hodín [8].

Následne ho rozpustili boľševici pod vedením V. I. Lenina, ktorí skončili vo voľbách "až" druhí, a vytvorili systém vlády jednej strany, v ktorom bola akákoľvek iná politická opozícia postavená mimo zákon [10], [20].

Táto rýchla centralizácia moci znamenala, že ostatné politické strany nedokázali dosiahnuť potrebnú úroveň vnútornej organizácie na vytvorenie efektívnej opozície [20]. Násilné ukončenie demokratického experimentu upevnilo pozíciu boľševikov ako dominantnej vládnej sily, aj keď na úplnú konsolidáciu moci museli neskôr viesť občiansku vojnu [20].

Roľnícke masy na zrušenie zhromaždenia nereagovali žiadnym masovým odporom, pretože ho vnímali len ako vzdialenú mestskú inštitúciu ovládanú straníckymi lídrami [10].

70 rokov bez slobodných volieb

Po viac ako sedemdesiatich rokoch totality svitla ďalšia šanca na politickú pluralitu na prelome 80. a 90. rokov, keď sa začal rúcať sovietsky systém. Prvé slobodné voľby do Zjazdu ľudových poslancov Ruskej RSFSR v roku 1990 sa konali v špecifických okolnostiach, keď bolo Rusko ešte súčasťou ZSSR, pričom kandidáti sa už dokázali spájať do nezávislých blokov [1], [16].

Vtedajšia spoločnosť sa prebúdzala z letargie, vnucovala vládnucej byrokracii vlastné pravidlá hry a po desaťročiach teroru sa začal konečne vytrácať podvedomý strach z autorít [19].

Kľúčovým faktorom týchto prelomových volieb bolo zrušenie nedemokratických prvkov z predošlých čias a uvoľnenie prísnych pravidiel pre nominácie samotných kandidátov [16], [19]. Významnú úlohu zohral aj stav zmätenosti, ktorým trpela veľká časť nomenklatúry, pretože bola dovtedy zvyknutá na to, že všetky politické otázky sa rozhodovali výlučne v centre [19].

Aj vďaka tomuto mocenskému vákuu a pri vtedajšej úplnej absencii silných straníckych štruktúr dokázali do ruskej politiky preniknúť nové reformné sily [19].

Úplne iné okolnosti sprevádzali prvé parlamentné voľby v novodobej post-sovietskej ére v decembri 1993, ktoré hlboko poznačil spoločenský chaos a inštitucionálna kríza [20]. Hlasovanie sa uskutočnilo iba dva mesiace po krvavej vojenskej konfrontácii v centre Moskvy medzi úradujúcim prezidentom Borisom Jeľcinom a jeho oponentmi v parlamente [22].

Tento násilný konflikt a hospodársky rozvrat pochopiteľne spôsobili, že politické strany ani samotní voliči nemali dostatok času na dôkladnú kampaň a prípravu [20], [22].

Napriek týmto mimoriadne turbulentným podmienkam, a faktu že neprebiehali všetky za rovnakých podmienok, možno viaceré voľby z 90. rokov označiť za slobodné, spravodlivé a zároveň vysoko konkurencieschopné.

Zásadným demokratickým kritériom bola vtedy predovšetkým neistota ohľadom toho, kto vlastne vyhrá, čo predstavuje absolútny základ minimálnej definície volebnej demokracie [11].

Okrem toho kandidovalo viacero rovnocenných strán, fungovala relatívne slobodná tlač a zahraniční medzinárodní pozorovatelia považovali procesy za úspešné a transparentné [11], [18].

Pre slobodné voľby v tomto historickom období bol charakteristický aj bezpečný prístup k volebným urnám a skutočnosť, že o úrad sa mohol za splnenia podmienok uchádzať takmer ktokoľvek [18]. Zahraniční analytici na mieste potvrdili, že pri samotnom hlasovaní došlo len k drobným a úplne bezvýznamným porušeniam volebných predpisov [18].

V postsovietskom Rusku získali občania ústavnú možnosť rozhodovať v konkurenčných voľbách o obsadení najvyšších politických funkcií. [18].

Relatívne slobodní, ale chudobní a hladní

Dopad týchto demokratických procesov na bežnú ruskú spoločnosť bol však mimoriadne rozporuplný a pre mnohých ľudí vyslovene negatívny a bolestivý. Demokratizácia bola okamžite sprevádzaná extrémnym nárastom kriminality a násilia, pričom celková miera vrážd sa v krajine medzi rokmi 1988 a 1994 viac ako strojnásobila [6].

Rýchle politické zmeny bez primeranej sociálnej ochrany tak vytvorili surové prostredie, v ktorom mnohí slušní občania natrvalo prišli o svoje doterajšie životné istoty [5], [6].

Hospodárska transformácia sprevádzaná tzv. šokovou terapiou sa spájala s prudkým poklesom životnej úrovne veľkej časti obyvateľstva. [20]. Z tohto logického dôvodu si veľká väčšina obyvateľstva začala už čoskoro spájať teoretický pojem demokracia výlučne s krádežou, politickou korupciou a hlbokým národným ponížením [17].

Hoci im reformy priniesli vytúženú osobnú slobodu, strata základných benefitov, ako boli bezplatná zdravotná starostlivosť či garantované celoživotné zamestnanie, mnohých definitívne odradila [4], [17].

Jeľcinova chaotická vláda, tesné prepojenie politickej moci s finančnou oligarchiou a organizovaným zločinom v očiach verejnosti celkom zdiskreditovali agendu trhových reforiem [3], [11]. V dôsledku toho sa spoločnosť vo voľbách začala z frustrácie prikláňať späť ku komunistom, u ktorých hľadala útočisko a návrat aspoň k základnej sociálnej a ekonomickej stabilite [20].

Na druhej strane sa však aj vďaka tomuto ťažkému obdobiu podarilo vybudovať inštitucionálne základy plurality a slobody prejavu, ktoré výrazne ovplyvnili uvažovanie nasledujúcich generácií [21].

Chcú dnes Rusi slobodné voľby?

V prostredí súčasného Ruska je postoj občanov k neslobodným voľbám a prebiehajúcemu autoritárskemu systému nesmierne komplikovaný a často značne paradoxný. Odborné prieskumy verejnej mienky z roku 2021 ukazujú, že spoločnosť je rozdelená a iba 14 % Rusov úprimne považuje svoje voľby za absolútne slobodné a spravodlivé [2].

Naopak, až 24 % občanov vníma prebiehajúci volebný proces jasne ako neslobodný, pričom ani cielená štátna propaganda už nedokáže zakryť ich trpkú nedôveru v systém [2].

Paradoxne však značná časť iných voličov, predovšetkým lojálnych sympatizantov vládnuceho režimu, stále prechováva naivnú ilúziu o stopercentnej čestnosti ruských volieb. Títo jedinci sú systematicky izolovaní od akýchkoľvek relevantných informácií o volebných podvodoch, a preto úprimne veria v integritu dlhodobo zavedeného volebného aparátu [13].

V roku 2016 dokonca takmer dve tretiny obyvateľstva v krajine zastávali v podstate absurdný názor, že Rusko v súčasnosti naozaj funguje ako štandardná demokracia [14].

Napriek tejto pretrvávajúcej ilúzii u časti obyvateľstva nie je celková spokojnosť ruskej spoločnosti s prebiehajúcimi nedemokratickými praktikami zďaleka taká vysoká, ako sa režim snaží prezentovať. Občania vo všeobecnosti trpia obrovským cynizmom voči fungovaniu verejných inštitúcií a vyjadrujú značné rozhorčenie nad neochotou vládnucej elity načúvať ich reálnym problémom [14].

Voliči tak v podmienkach prebiehajúceho volebného autoritárstva veľmi dobre tušia, že ich reálny výber je extrémne obmedzený a nemôžu v praxi počítať so skutočnou zmenou moci [1].

Rozsiahle a nezávislé prieskumy jasne dokazujú, že drvivá väčšina populácie, konkrétne 82 % voličov, striktne neschvaľuje volebné zastrašovanie a hlboko odmieta aj kupovanie hlasov [13].

Tento dlhodobo tichý a násilím potláčaný odpor verejnosti sa naplno prejavil napríklad počas masových demonštrácií v zime 2011, keď davy ľudí vyšli do ulíc pobúrené nespochybniteľnými volebnými podvodmi [11].

Títo vzdelaní a mestskí občania vtedy režimu poslali jasný odkaz, že okrem materiálnej prosperity naliehavo požadujú predovšetkým skutočne slobodné a spravodlivé voľby [11].

Prieskumy naznačujú, že miera podpory úradujúcej hlavy štátu časom objektívne klesá, pričom politická nespokojnosť silno rezonuje najmä v radoch ruskej mládeže [12]. Mnohí Rusi však pociťujú určitú formu obmedzenej slobody aj v súčasnosti a najviac oceňujú fakt, že si ju môžu užívať v podmienkach stability a poriadku [14].

Práve požiadavka spoločnosti na tichý život je dôvodom, prečo sa Rusi dokážu prispôsobiť prebiehajúcemu režimu, a to aj bez toho, aby vyslovene schvaľovali nastupujúci autoritarizmus [21].

Pokiaľ ide o možnú spoločenskú nostalgiu za politickou slobodou 90. rokov, tá je síce v krajine neustále prítomná, no prežíva skôr marginalizovaná v úzadí. Zástupcovia staršej generácie, ktorí si osobne pamätajú krutú komunistickú minulosť, sa dnes často s jemnou nostalgiou obzerajú na 90. roky ako na chvíle absolútnej občianskej voľnosti [7].

Hoci títo pamätníci nezabúdajú na vtedajšiu extrémnu chudobu a nedostatok jedla, radi spomínajú na absenciu neustáleho politického strachu a otváranie nových úchvatných životných perspektív [7].

Na druhej strane súčasný vládny aparát neustále zneužíva toto zložité obdobie 90. rokov ako ideologického strašiaka, aby cielene posilnil kontrast s dnešným deklarovaným blahobytom a stabilitou [15]. Kým menšinové skupiny a rôzni disidenti odvážne vyzdvihujú vtedajšiu rozkvitajúcu kultúru a politické slobody ako zásadný úspech, drvivá väčšinová populácia zostáva voči tomuto odkazu letargická [7].

Dlhé roky tvrdej represie a potláčania iniciatívy tak paradoxne v spoločnosti vytvorili skrytý dopyt po inštitucionálnych reformách, čo sa z času na čas prejaví aj v tichej podpore opozície [21].

Zoznam referencii

[1] What are the specifics of Russian parliamentarism? · Russian Election Monitor https://russian-election-monitor.org/what-are-the-specifics-of-russian-parliamentarism

[2] https://www.levada.ru/2021/10>/06/kak-rossiyane-otsenivayut-itogi-vyborov/

[3] Two Faces of Democratic Transition https://www.brookings.edu/articles/two-faces-of-democratic-transition

[4] Nostalgia for Soviet Era Sways Older Russians - CSMonitor.com https://www.csmonitor.com/1995/1201/01051.html

[5] In her discussion of social transformation and crime, Karstedt (1999, 309) aptly described this shift as a “transformation of one ‘mode of regulation’ to another.” The earlier mode resulted not only from the cultural traditions of the collective in Russia but also the forced homogeneity, uniformity, and overregulation of society by the Soviets. Russia was thus faced with a paradigmatic shift from the social protection of the past to the economic and political liberalization of the present and the diversity it allowed (see also Karstedt 2003).

[6] Democratization and Political Change as Threats to Collective Sentiments: Testing Durkheim in Russia - PMC https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC1524821

[7] Do Russians prefer the pre-Putin past? Not necessarily. https://news-decoder.com/do-russians-prefer-the-pre-putin-past-not-necessarily

[8] Dando, William A. (June 1966). "A Map of the Election to the Russian Constituent Assembly of 1917". Slavic Review. 25 (2): 314–319. doi:10.2307/2492782. ISSN 0037-6779. JSTOR 2492782. S2CID 156132823.

[9] 1917 Russian Constituent Assembly election https://en.wikipedia.org/wiki/1917_Russian_Constituent_Assembly_election

[10] Russian Constituent Assembly https://en.wikipedia.org/wiki/Russian_Constituent_Assembly

[11] Russia’s Road to Autocracy | Journal of Democracy https://www.journalofdemocracy.org/articles/russias-road-to-autocracy

[12] “Indicators: Putin’s Approval Rating,” Levada Center; “Trust in Politicians, Approval of Institutions and the Status of the Country,” Levada Center, 30 July 2021, https://www.levada.ru/2021/07/30/doverie-politikam-odobrenie-institutov-i-polozhenie-del-v-strane-4.

[13] [PDF] Electoral Manipulation and Regime Support: Survey Evidence from ... https://ojreuter.com/wp-content/uploads/2023/03/ReuterSzakonyi-Fraud.pdf

[14] In 2016, the distribution of responses was as follows: 25% responded 5 (honest); 22% said 4; 28% said 3; 14% said 2 ;and 12% said 1 (dishonest).

[15] Romanticism, nostalgia, regret: why are Russians discussing the 1990s? https://en.thebell.io/romanticism-nostalgia-regret-why-are-russians-discussing-the-1990s

[16] 1990 Russian Supreme Soviet election - Wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/1990_Russian_Supreme_Soviet_election

[17] "Ideological Statistics: Inflated Death Rates of China's Famine, the Russian one Ignored". 2018-11-09. Retrieved 2025-03-09.

[18] Assessing Russia's Presidential Election https://ciaotest.cc.columbia.edu/conf/jfk03/Article.html

[19] Sheinis V. Vzlyot i padeniye parlamenta. Perelomnyye gody v rossiyskoi politike (1985–1993) [The rise and fall of parliament. The watershed years in Russian politics (1985–1993)]. Moscow: Cagnegie Moscow Centre, INDEM Foundation, 2005. Vol 1. 703 p. (In Russ.)

[20] [PDF] POST-SOVIET POLITICAL PARTY DEVELOPMENT IN RUSSIA https://summit.sfu.ca/_flysystem/fedora/sfu_migrate/8252/etd3141.pdf

[21] The Transition Project: Post-Soviet Experience and Russia’s Recent Track Record | Free Russia Foundation THINK TANK https://thinktank.4freerussia.org/transition-project/the-transition-project-post-soviet-experience-and-russias-recent-track-record-2

[22] Dunlop, J. B. 2001. Sifting Through the Rubble of the Yeltsin Years. In Archie Brown, ed., Contemporary Russian Politics (pp. 51-69). New York: Oxford University Press.