Proces, ktorý zmenil svet

Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu, ktorý vyniesol svoje definitívne verdikty 1. októbra 1946, natrvalo zmenil tvár medzinárodného práva [9].

Ako potrestať nacistov?

Spojeneckí lídri sa však na začiatku vôbec nezhodovali na tom, ako by mali byť porazení nacistickí vodcovia potrestaní.

Sovietsky zväz a Josif Stalin preferovali politicky zinscenovaný proces s vopred jasným výsledkom a následné masové popravy, čo malo demonštrovať vinu nacistov a podporiť nároky na reparácie [1,7,13].

Naopak, britský premiér Winston Churchill a americký minister financií Henry Morgenthau uprednostňovali okamžité popravy bez súdu, pretože sa obávali zlyhania procesu a retroaktivity práva [1,7]. V ich poňatí by tak bola potrebná len identifikácia, načo by sa okamžite prikročilo k trestu.

Kľúčovú rolu pri zmene tohto radikálneho prístupu zohral americký minister vojny Henry Stimson, ktorý tvrdohlavo trval na riadnom súde. Presadzoval myšlienku, že potrestanie týchto mužov legitímnym a dôstojným spôsobom bude mať oveľa väčší morálny vplyv na budúce generácie [7].

Spojenci si nakoniec uvedomili, že hromadné popravy bez súdu by porušili samotné princípy spravodlivosti, ktoré chceli po vojne svetu reprezentovať.

Spojené štáty trvali na legitímnom verejnom procese, ktorý by podporil demokratickú reformu Nemecka a demonštroval nadradenosť západného právneho systému [1,13]. Zároveň to malo zabrániť tomu, aby Nemci v budúcnosti tvrdili, že priznanie viny bolo od nich vynútené pod nátlakom [9,13].

Dôležitým momentom pri formovaní obžaloby bol plán mladého židovského právnika Murrayho Bernaysa, ktorý pracoval pre americké ministerstvo vojny.

Ten navrhol, aby boli nacistickí lídri súdení ako kriminálne sprisahanie, čo nápadne pripomínalo stíhanie organizovaného zločineckého syndikátu [7]. Tento taktický prístup následne americkým prokurátorom uľahčil plány na formálne odsúdenie celých nacistických organizácií a ich členov [2,7].

Symbolické miesto

Verejný proces mal okrem potrestania vinníkov slúžiť aj ako rozsiahla historická lekcia pre porazených Nemcov a definitívne delegitimizovať ich tradičnú elitu. Obžaloba chcela zhromaždiť nevyvrátiteľné dôkazy o nacistických vojnových zločinoch, aby sa o nich zachoval presný historický záznam pre ďalšie pokolenia [1,13].

Miestom konania tohto historického procesu sa stalo starobylé bavorské mesto Norimberg. Toto rozhodnutie bolo motivované predovšetkým hlbokou symbolikou, keďže mesto bolo kolískou nacizmu a dejiskom masových straníckych zjazdov v tridsiatych rokoch [7,13,14].

Vedenie procesu v samotnom srdci bývalého Nemecka malo jasne deklarovať verejné zúčtovanie s nacistickými zločinmi priamo na mieste, kde sa začali [13].

Okrem symboliky však pri výbere lokality zavážili aj čisto praktické a infraštruktúrne dôvody, keďže veľké nemecké mestá boli zničené. Justičný palác v Norimbergu zostal po bombardovaní relatívne nepoškodený a ponúkal dostatok priestoru pre obrovské množstvo zástupcov štyroch spojeneckých národov [1,5,23].

Súčasťou tohto rozsiahleho justičného komplexu bolo navyše aj rozľahlé väzenie, čo výrazne zjednodušilo logistiku a bezpečné presuny obžalovaných. Dôležitým politickým faktorom pri výbere bolo tiež to, že mesto sa nachádzalo v americkej okupačnej zóne, pričom USA boli hlavnou hnacou silou celého procesu [5,16].

Právne zemetrasenie

Z právneho hľadiska priniesol Norimberský proces absolútnu revolúciu a definoval úplne nové štandardy v medzinárodnom práve. Tribunál vôbec po prvýkrát formálne deklaroval, že plánovanie a vedenie agresívnej vojny je najvyšším medzinárodným zločinom [1,13].

Kľúčovou inováciou bolo aj zahrnutie pojmu "zločiny proti ľudskosti", vďaka čomu mohli byť nacistickí lídri potrestaní aj za brutálne prenasledovanie vlastných občanov [15,18].

Na základe prijatých norimberských stanov boli následne presne definované štyri hlavné body obžaloby, ktorým čelili zatknutí nacisti. Išlo o účasť na spoločnom pláne alebo sprisahaní, plánovanie a vedenie útočnej vojny, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti [3,10].

Zásadný právny precedens spočíval v tom, že súd bral na zodpovednosť za porušenie medzinárodného práva konkrétnych jednotlivcov, a nie celé štáty. Stanovy tribunálu navyše obžalovaným znemožnili odvolávať sa na suverénnu imunitu a definitívne ich zbavili tejto tradičnej štátnickej ochrany [1,15].

Súd zároveň rázne odmietol bežnú obhajobu zločincov založenú na výhovorke o plnení rozkazov nadriadených. Takéto konanie sa už nemohlo považovať za platné ospravedlnenie zločinu, hoci ho sudcovia mohli v určitých prípadoch vziať do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť [1,18].

Vďaka týmto revolučným krokom je Norimberský proces dnes právnymi expertmi považovaný za skutočný začiatok medzinárodného trestného práva [1]. Tento silný právny základ neskôr priamo inšpiroval prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Dohovoru o genocíde z roku 1948 [13,14].

V deväťdesiatych rokoch tieto isté princípy viedli k vzniku ad hoc tribunálov pre Juhosláviu a Rwandu a napokon aj k založeniu stáleho Medzinárodného trestného súdu (ICC) [1,20].

Sudcovia a obžaloba

Súdny tribunál tvorili zástupcovia štyroch víťazných mocností, pričom každá zúčastnená krajina nominovala jedného hlavného sudcu a jedného náhradníka. Predsedajúcim sudcom bol Brit Sir Geoffrey Lawrence, hoci v praxi disponoval obrovskou neformálnou autoritou americký sudca Francis Biddle [1,6,9].

Odsúdenia si vyžadovali väčšinové hlasovanie všetkých štyroch sudcov, no Lawrence mal pri rozhodovaní formálne právo rozhodujúceho hlasu [9].

Francúzsko na súde zastupoval profesor trestného práva Henri Donnedieu de Vabres a Sovietsky zväz generálmajor Iona Nikitčenko.

Obžalobu viedli štyria hlavní prokurátori, z ktorých najvýraznejšou postavou bol nepochybne americký sudca Najvyššieho súdu Robert H. Jackson [1,9,17]. Práve on zohral rozhodujúcu úlohu už pri náročnom vyjednávaní norimberských stanov a predniesol aj historické úvodné a záverečné reči [9].

Hlavným britským prokurátorom bol Hartley Shawcross, zatiaľ čo Francúzsko reprezentoval najprv François de Menthon a po jeho rezignácii Auguste Champetier de Ribes. Sovietsku obžalobu nakoniec viedol prokurátor Roman Rudenko, ktorý bol vybraný pre svoje mimoriadne rečnícke schopnosti [1,6].

Páchatelia

Na lavicu obžalovaných sa posadilo 21 z 24 pôvodne obvinených najvyšších predstaviteľov nacistického politického, ekonomického a vojenského života. Tí najvplyvnejší nacisti, ako Adolf Hitler, Heinrich Himmler a Joseph Goebbels, sa však spravodlivosti vyhli tým, že na konci vojny spáchali samovraždu [9,22].

Najvyššie postaveným obžalovaným a ústredným terčom procesu bol Hermann Göring, veliteľ nemeckého letectva a Hitlerov určený nástupca, teda druhý muž Tretej ríše.

Medzi ďalšie neslávne známe tváre patril bývalý zástupca vodcu Rudolf Hess, minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop či veliteľ ozbrojených síl Wilhelm Keitel [1,11,13]. Súdili tiež nacistického ideológa Alfreda Rosenberga a generálneho guvernéra okupovaného Poľska Hansa Franka [13,24].

Niektorí prominentní obžalovaní sa však na súde vôbec neobjavili, pretože utiekli, zomreli alebo boli nespôsobilí.

Najneobľúbenejším z obžalovaných bol jednoznačne Julius Streicher, vydavateľ zľahka pornografického a zúrivo antisemitského týždenníka Der Stürmer. Streichera nemal rád nikto a Göring bol jeho osobým nepriateľom, zvlášť odkedy Streicher tvrdil, že jeho dcéra bola počatá umelým oplodnením.

Súdilo sa aj v neprítomnosti, čo bol prípad Martina Bormanna, o ktorom Spojenci v tom čase ešte nevedeli, že zahynul pri úteku z Berlína [9,22].

Nemecký priemyselník Gustav Krupp sa súdu vyhol pre podlomený zdravotný stav po mŕtvici a líder nemeckého pracovného frontu (teda vlastne odborov), alkoholik Robert Ley spáchal tesne pred začiatkom procesu samovraždu [4,9,22].

Tresty

Po viac ako desiatich mesiacoch a 216 súdnych pojednávaniach padli 1. októbra 1946 definitívne rozsudky.

Sudcovia po dlhých debatách vyniesli dvanásť rozsudkov smrti (vrátane neprítomného Bormanna) a trom obžalovaným udelili doživotné tresty [1,10,15].

Ďalším štyrom mužom vymerali tresty odňatia slobody v trvaní od desiatich do dvadsiatich rokov, ktoré si mali odpykať v berlínskej väznici Spandau [1,11,15].

Trom prekvapeným obžalovaným, vrátane diplomata a bývalého Hitlerovho vicekancelára Franza von Papena a bývalého prezidenta ríšskej banky Hjalmara Schachta, sa podarilo dosiahnuť oslobodenie.

Tieto verdikty vyplynuli z nečakanej patovej situácie medzi sudcami a veľmi zaskočili vtedajších pozorovateľov [1,18].

Nacistický architekt Albert Speer dostal dvadsať rokov, pretože sudcov presvedčil o svojej schopnosti nápravy, kým organizátor otrockých prác Fritz Sauckel dostal povraz [1].

Rozsudky smrti boli vykonané od pol druhej do tretej ráno 16. októbra 1946 obesením v telocvični norimberského väzenia.

Telá popravených následne spálili v Dachau a ich popol nepozorovane vysypali do rieky Isar, aby sa predišlo vytvoreniu pútnického miesta [9,14].

Hlavný obžalovaný Hermann Göring však katovi unikol, keďže len niekoľko hodín pred popravou spáchal vo svojej cele samovraždu pomocou prepašovanej kyanidovej kapsule, nakoniec tak bolo obesených len 10 odsúdených [7,9,14].

Procesy pokračujú

Prvým veľkým procesom sa však spojenecké zúčtovanie s nacizmom neskončilo. Pôvodne sa síce plánoval druhý medzinárodný tribunál, no pre narastajúce nezhody a začínajúcu studenú vojnu medzi veľmocami sa nikdy neuskutočnil [1,14].

Namiesto toho sa v rokoch 1946 až 1949 v tej istej norimberskej súdnej sieni konalo dvanásť ďalších vojenských procesov, ktoré organizovali výlučne Spojené štáty [1,12].

V týchto takzvaných následných norimberských procesoch stálo pred americkými vojenskými tribunálmi celkovo 177 nacistických predstaviteľov. Boli medzi nimi nielen dôstojníci SS a velitelia mobilných vyhladzovacích jednotiek Einsatzgruppen, ale aj civilní byrokrati, diplomati a lekári [1,10,19].

Verejnosť sa vďaka nim dozvedela šokujúce detaily z lekárskeho procesu, ktorý odhalil hrôzy pokusov na ľuďoch a program nútenej eutanázie [1,19].

Samostatnú kapitolu tvorili procesy so zástupcami súkromného sektora, ako boli kauzy priemyselných gigantov Flick, IG Farben či Krupp.

Títo nemeckí priemyselníci boli obžalovaní z masívneho využívania otrockej práce, rabovania majetku v okupovaných krajinách a financovania zverstiev SS [1]. Napríklad syn chorého Gustava Kruppa, Alfried, bol v jednom z týchto hospodárskych procesov odsúdený na dvanásť rokov väzenia [1,3].

Tieto procesy presvedčivo ukázali, do akej obrovskej miery sa na fungovaní nacistickej diktatúry podieľala široká nemecká elita zo všetkých sfér spoločnosti. Z obžalovaných bolo 24 odsúdených na smrť, 20 na doživotie a takmer stovka dostala tresty odňatia slobody [12,19].

Mnohí uväznení nacistickí zločinci však boli vďaka udeleným politickým milostiam predčasne prepustení na slobodu už v priebehu päťdesiatych rokov [10,19].

Okrem samotných amerických procesov pokračovalo pátranie po vojnových zločincoch aj ďalšie desaťročia po celom svete.

Lovcom nacistov sa napríklad podarilo vypátrať Adolfa Eichmanna v Argentíne, ktorý bol následne postavený pred súd v Izraeli a v roku 1962 popravený [11].

Kultúrny dosah

Norimberský proces tak dodnes zostáva jedným z najviac študovaných súdov v histórii, ktorý zanechal hlbokú stopu aj v populárnej kultúre. Už v roku 1961 vznikol slávny a uznávaný film Norimberský proces (Judgment at Nuremberg), ktorý pútavo zdramatizoval povojnové hľadanie spravodlivosti a potrestania viny [1,8,21].

Sila a morálny odkaz tejto historickej udalosti očividne fascinujú filmových tvorcov aj súčasné publikum po celom svete dodnes.

Svedčí o tom napríklad televízna miniséria z roku 2000, ale i úplne nový film Nuremberg, ktorý vstúpil do svetových kín v roku 2025 [1,18]. Snímka priniesla napínavú konfrontáciu medzi Hermannom Göringom, ktorého stvárnil herec Russell Crowe, a americkým psychiatrom v podaní Ramiho Maleka [13,18].

Zoznam referencií

[1] Nuremberg trials - Wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/Nuremberg_trials

[2] Tomuschat, Christian (2006). "The Legacy of Nuremberg". Journal of International Criminal Justice. 4 (4): 830–844. doi:10.1093/jicj/mql051.

[3] List of defendants at the International Military Tribunal - Wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_defendants_at_the_International_Military_Tribunal

[4] Clapham, Andrew (2003). "Issues of complexity, complicity and complementarity: from the Nuremberg Trials to the dawn of the International Criminal". In Philippe Sands (ed.). From Nuremberg to the Hague: the future of international criminal justice. Cambridge University Press. ISBN 0-521-82991-7. The tribunal's eventual decision was that Gustav Krupp could not be tried because of his condition but that 'the charges against him in the Indictment should be retained for trial thereafter if the physical and mental condition of the defendant should permit'.

[5] Choice of Nuremberg as the venue for the trials | Memorium Nuremberg Trials https://museums.nuernberg.de/memorium-nuremberg-trials/permanent-exhibition/courtroom-600/choice-of-nuremberg

[6] Judges and Prosecutors of the IMT | Memorium Nuremberg Trials https://museums.nuernberg.de/memorium-nuremberg-trials/the-nuremberg-trials/the-international-military-tribunal/the-tribunal

[7] Watch The Nuremberg Trials | American Experience | Official Site | PBS https://www.pbs.org/wgbh/amex/nuremberg

[8] The Subsequent Nuremberg Trials: An Overview https://famous-trials.com/nuremberg/1908-overview

[9] International Military Tribunal at Nuremberg | Holocaust Encyclopedia https://encyclopedia.ushmm.org/content/en/article/international-military-tribunal-at-nuremberg

[10] The Nuremberg Trials | The National WWII Museum | New Orleans https://www.nationalww2museum.org/war/topics/nuremberg-trials

[11] Nazis on Trial in Nuremberg | American Experience | Official Site | PBS https://www.pbs.org/wgbh/americanexperience/features/nuremberg-nazis-trial

[12] The Subsequent Nuremberg Trials 1946-1949: Digitalization project launched | FAU https://www.fau.eu/2025/02/news/the-subsequent-nuremberg-trials-1946-1949-digitalization-project-launched

[13] The Real History Behind The Nuremberg Trials | HistoryExtra https://www.historyextra.com/period/second-world-war/nuremberg-trials-who-tried-why-verdicts-ww2-real-history

[14] 10 Things You May Not Know About the Nuremberg Trials | HISTORY https://www.history.com/articles/10-things-you-may-not-know-about-the-nuremberg-trials

[15] Nuremberg trials | Summary, Significance, Defendants, History, Judges, Sentences, & Why They Happened | Britannica https://www.britannica.com/event/Nurnberg-trials

[16] Trumpets and Trials: How Nuremberg Rewrote German History https://www.insightvacations.com/blog/nuremberg

[17] The Nuremberg Courtroom | Holocaust Encyclopedia https://encyclopedia.ushmm.org/content/en/article/the-nuremberg-courtroom

[18] Friday essay: the Nuremberg Trials at 80 – could such a reckoning ever happen again? https://theconversation.com/friday-essay-the-nuremberg-trials-at-80-could-such-a-reckoning-ever-happen-again-267313

[19] The Subsequent Nuremberg Trials | Memorium Nuremberg Trials https://museums.nuernberg.de/memorium-nuremberg-trials/the-nuremberg-trials/the-subsequent-nuremberg-trials

[20] Nuremberg Laws, Trials, and Human Rights | OER Project https://www.oerproject.com/OER-Materials/OER-Media/HTML-Articles/Origins/Unit8/Nuremberg-Laws-Nuremberg-Trials

[21] Subsequent Nuremberg trials - Wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/Subsequent_Nuremberg_trials

[22] The defendants of the IMT | Memorium Nuremberg Trials https://museums.nuernberg.de/memorium-nuremberg-trials/the-nuremberg-trials/the-international-military-tribunal/the-defendants

[23] Nuremberg: The Changing Meanings of a City · Holocaust Centre North https://holocaustcentrenorth.org.uk/blog/nuremberg-the-changing-meanings-of-a-city

[24] International Military Tribunal: The Defendants | Holocaust Encyclopedia https://encyclopedia.ushmm.org/content/en/article/international-military-tribunal-the-defendants