Neľahké začiatky

Keď Američania so svojimi spojencami v roku 1783 vyhrali vojnu za nezávislosť, vzťahy medzi oboma národmi boli logicky na bode mrazu [18]. Prvý americký veľvyslanec v Británii a zároveň neskorší druhý prezident USA John Adams však už v roku 1785 prišiel za kráľom Jurajom III. s túžbou obnoviť staré dobré vzťahy založené na spoločnom jazyku, náboženstve a krvi [25]. Britský panovník vtedy dojate súhlasil a vyhlásil, že bude prvý, kto privíta priateľstvo Spojených štátov ako nezávislej mocnosti [25].

Hoci Američania pôvodne inklinovali skôr k Francúzsku, nečakaný krvavý teror a popravy aristokratov počas Francúzskej revolúcie ich od tohto európskeho spojenca odradili [18]. Spojené štáty zaujali voči starému sporu medzi Francúzskom a Britániou neutrálny postoj, čo otvorilo dvere pre postupné americko-britské zmierenie [18]. Vďaka prevzatému anglickému právnemu systému, spoločnému jazyku a pretrvávajúcemu obchodu sa z týchto dvoch štátov pomaly stávali prirodzení partneri [18].

K zbližovaniu prispievala nielen neutíchajúca migrácia a lukratívny biznis s južanskou bavlnou či stredozápadným obilím, ale aj vtedajší trend sobášov bohatých amerických dedičiek s britskými aristokratmi. Ďalším tichým krokom k spolupráci bola slávna Monroeova doktrína z roku 1823, ktorú síce Američania vyhlásili sami, no v skutočnosti im jej dodržiavanie pomáhalo vynucovať aj mocné britské kráľovské loďstvo. Tieto dlhodobé ekonomické a kultúrne väzby znamenali, že vzťah medzi bežnými ľuďmi sa utužoval oveľa rýchlejšie než oficiálna vládna diplomacia.

Horiaci Biely dom

Cesta k dnešnému spojenectvu však nebola vôbec priamočiara a musela prejsť viacerými mimoriadne tvrdými historickými skúškami. Obrovským testom bola najmä druhá (a posledná) vojna medzi Britániou a USA v rokoch 1812 -15, ktorá dosiahla vrchol v roku 1814, keď britské sily dobyli Washington a podpálili Biely dom aj budovu Kapitolu [18]. Neskôr v 30. aj 50. rokoch 19. storočia vzťahy opäť chladli pre viaceré bizarné pohraničné spory medzi USA a Kanadou, ako boli takzvaná Aroostookská vojna či Prasacia vojna.

Obrovské politické napätie panovalo aj počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 až 1865. Británia síce zostala oficiálne neutrálna, no vážne diplomatické krízy vyvolala takzvaná aféra Trent, kedy americké námorníctvo zatklo konfederačných diplomatov na britskej lodi, čo takmer viedlo k britskej vojenskej intervencii. Američanov zasa rozzúrilo, keď britské lodenice tajne stavali lode pre južanskú Konfederáciu, čo viedlo k slávnym požiadavkám na odškodnenie, pričom USA pôvodne za trest žiadali pripojenie Kanady, no nakoniec sa uspokojili s finančným vyrovnaním.

Víťazi vojny

Skutočný obrat a zrod modernej aliancie nastal až na prelome 19. a 20. storočia. Briti si vtedy uvedomili, že už nedokážu na mori konkurovať rastúcej sile amerického námorníctva (pretože ich Royal Navy muselo pokrývať skoro celú zemeguľu), a preto radšej zmenili svoju vojenskú doktrínu a stiahli svoje flotily z Karibiku. Zároveň začal v Európe narastať vplyv Nemecka, čo prinútilo Spojené kráľovstvo hľadať prirodzených priateľov za oceánom, ktorí nemali koloniálne záujmy v Afrike či Ázii.

Úplne novú dimenziu nadobudol tento vzťah počas druhej svetovej vojny, keď spolupráca medzi prezidentom Franklinom D. Rooseveltom a premiérom Winstonom Churchillom zmenila chod dejín. Hoci pred vojnou boli americko-britské vzťahy skôr chladné, Churchill vynaložil obrovské úsilie na ich budovanie, čo napokon pomohlo vyhrať vojnu, hoci to Britániu stálo impérium, pretože vojna ich finančne vyčerpala [3]. Kľúčovým momentom bolo podpísanie amerického zákona o pôžičke a prenájme (Lend-Lease Act) z marca 1941, ktorým USA dodávali Britom zbrane ešte pred svojím vstupom do bojov [5].

Lídri postupne vytvorili dovtedy nevídané partnerstvo založené na zdieľaní tajných informácií, akým bol napríklad projekt lúštenia kódu Enigma, či spolupráca na projekte Manhattan pri vývoji atómovej bomby [7]. Osobne sa veľmi zblížili, trávili spolu dlhé noci plánovaním stratégie nad nie jedným pohárom alkoholu a dohodli sa na prioritnej vojenskej stratégii „najprv Nemecko“ [5,18]. Praktickú stránku spojenectva vynikajúco premazávali aj výborné osobné vzťahy medzi vojenskými veliteľmi, akými boli poľný maršal John Dill a generál George Marshall [3].

S priateľstvom týchto štátnikov sa spája aj slávna úsmevná historka z Vianoc roku 1941, keď britský premiér trávil čas v Bielom dome. Roosevelt vtedy náhodou vošiel do hosťovskej izby práve vo chvíli, keď Churchill vyšiel z vane úplne nahý a nepripravený [18,25]. Churchill nestratil duchaprítomnosť a s úsmevom vyhlásil, že premiér Veľkej Británie nemá pred prezidentom Spojených štátov vôbec čo skrývať [18,25].

Špeciálne vzťahy

Bol to práve Winston Churchill, kto do slovníka medzinárodnej diplomacie zaviedol legendárny pojem „Special Relationship“ (špeciálny vzťah). Prvýkrát ho použil v prejave už v roku 1945 a následne v roku 1946 ním opísal špeciálne väzby medzi USA a anglicky hovoriacimi krajinami britského Commonwealthu [2]. Tento silný termín sa natrvalo udomácnil v politike a neskôr sa veľmi intenzívne používal napríklad na opis mimoriadne blízkeho puta medzi Haroldom Macmillanom a Johnom F. Kennedym [1].

Po vojne však spojenectvo čelilo aj vážnym krízam, keď sa ideály a záujmy oboch krajín dramaticky rozchádzali. Absolútnym dnom bola suezská kríza v roku 1956, keď prezident Dwight Eisenhower zúril, že ho Briti neinformovali o vojenskom útoku na Egypt, pretože sa obával zapojenia Sovietskeho zväzu do konfliktu [5]. Washington vtedy pohrozil zastavením kľúčovej finančnej pomoci, čím donútil Britov (a s nimi spojené Francúzsko a Izrael) zastaviť paľbu, čo u mnohých britských konzervatívcov natrvalo zničilo dôveru v akýkoľvek špeciálny vzťah s USA [1,5].

Prezident a premiérka

Najjasnejším a najslávnejším stelesnením zlatého veku tohto politického spojenectva bola v 80. rokoch fenomenálna spolupráca Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej [14]. Obaja boli pôvodne považovaní za politických outsiderov – on za bežného herca a ona za ženu vo svete mužov – no vďaka vlastnej energii chceli zachrániť svoje krajiny pred úpadkom [13]. Keď sa Reagan v januári 1981 ujal funkcie, špeciálny vzťah s Britániou vstúpil do svojej absolútne najlepšej fázy v dejinách [1].

Boli to doslova politické a filozofické spriaznené duše, ktoré spájala silná viera vo voľný trh, nízke dane, obmedzenú úlohu štátneho aparátu a silnú armádu [7,9]. Thatcherová si na Reaganovi vážila jeho šarm a absenciu pochybností, pričom cítila, že našla človeka, ktorý inštinktívne zmýšľa úplne rovnako ako ona [4,8]. Ich obdiv bol vzájomný; kým britská premiérka ho považovala za druhého najdôležitejšieho muža vo svojom živote, Reagan o nej hovoril ako o „najlepšom mužovi v Anglicku“ [19].

Zdieľali aj nekompromisný postoj k vtedajšiemu spoločnému nepriateľovi, vďaka čomu odmietli politiku ústupkov a spoločne pomohli priviesť studenú vojnu k jej nekrvavému a pritom víťaznému koncu: k rozpadu Sovietskeho zväzu [3,4,9,22]. Bola to práve Thatcherová, ktorá veľmi rýchlo odhadla potenciál Michaila Gorbačova a presvedčila Reagana, že novému sovietskemu lídrovi sa dá dôverovať [14]. Spolu tak zmenili mapu sveta a zadefinovali éru, ktorá sa dodnes nazýva zlatým vekom konzervativizmu [14].

Napriek obrovskému priateľstvu musel aj ich vzťah prejsť drsnými názorovými stretmi. V roku 1982 Reagan spočiatku žiadal Thatcherovú o ústupky a vyjednávanie počas vojny o Falklandy, čo ona rázne odmietla a ostro sa sťažovala, že Británia musí bojovať úplne sama [4,5,19]. Skutočným šokom pre ňu však bola nečakaná americká vojenská invázia na karibský ostrov Grenada v roku 1983, o ktorej ju Američania z taktických dôvodov vôbec vopred neinformovali, z čoho bola premiérka doslova zhrozená a hlboko sklamaná [1,4,10,14].

Ostré výmeny názorov sprevádzali aj zverejnenie Reaganovej obrannej stratégie „Star Wars“ či americké bombardovanie Líbye v roku 1986, ktoré chcel Reagan spustiť z britských základní [14,25]. Thatcherová dokázala americkému prezidentovi v súkromí poriadne „vyčistiť žalúdok“, ako sa stalo aj v prípade jeho snáh o jadrové odzbrojenie na summite na Islande [10,14]. Reagan však britskú premiérku tak veľmi rešpektoval a obdivoval jej ženskú povahu, že sa s ňou odmietal hádať a často jej jednoducho nedokázal povedať nie [10].

Vrúcnosť aj chlad

História však jasne dokazuje, že nie každá politická dvojica dokázala nadviazať podobne priateľské a fungujúce puto. Napríklad Woodrow Wilson a britský premiér David Lloyd George nemali nič, čo by sa dalo nazvať špeciálnym vzťahom [3]. Chladne sa k sebe správali aj Lyndon Johnson a Harold Wilson, predovšetkým po tom, čo Briti odmietli poslať svoje vojenské jednotky do konfliktu vo Vietname [3,6]. Obrovské trapasy zažíval s britskými kolegami aj Richard Nixon, ktorý sa vyslovene zhrozil, keď mu premiér Wilson navrhol vzájomné tykanie [23].

Nepríjemným paradoxom bolo, že samotná Margaret Thatcherová vôbec nevychádzala s Reaganovým predchodcom Jimmym Carterom. Najdlhšie žijúci americký prezident ju vnímal ako panovačnú a dogmatickú političku, ktorá mu vôbec nebola sympatická [1,15]. Historické dokumenty dokonca ukazujú, že Carter po ich stretnutí nariadil svojmu personálu, aby s touto britskou líderkou už nikdy žiadne ďalšie rokovania neplánovali [15].

Za jedno z najhorších období sa však považuje úradovanie Billa Clintona a britského premiéra Johna Majora v 90. rokoch. Všetko sa začalo podozrením, že Majorova konzervatívna vláda nechala prelustrovať archívy z Clintonových študentských čias v Oxforde, aby pomohla republikánskym oponentom, za čo sa neskôr britský premiér musel osobne ospravedlňovať [3,15,26]. Rozkol definitívne vyvrcholil v marci 1995, keď Clinton udelil vstupné víza írskemu lídrovi Gerrymu Adamsovi (ktorého obviňovali, že je členom IRA), načo urazený Major niekoľko týždňov nahnevane nedvíhal Clintonovi telefón [3,5,15].

Situácia na diplomatickom poli sa však radikálne a pozitívne zmenila v roku 1997, keď do premiérskeho kresla usadol Tony Blair. Keď tento odvážny a výrečný politik vstúpil na medzinárodnú scénu, pri spolupráci s Billom Clintonom na zahraničnej politike vyzerali ako dokonalý politický pár stvorený priamo v nebi [15,17]. Povesť silného spojenectva však neskôr značne utrpela, keď sa Tony Blair rozhodol za každú cenu nasledovať Georgea W. Busha do kontroverznej vojny v Iraku, čo na britskej politike zanechalo hlboké jazvy [1,6].

Kríza osobných sympatií sa naplno vrátila keď Blaira vymenil Gordon Brown. Ten zažil katastrofálne prijatie u Georgea W. Busha, ktorý po stretnutí zrušil spoločné fotenie pred vlajkami, a o nič lepšie to nebolo ani pri Barackovi Obamovi [15]. Obama sa Brownovi vyslovene vyhýbal a v New Yorku mu odmietol neuveriteľných päť žiadostí o bilaterálne stretnutie [15]. Obama si neskôr nenašiel cestu ani k Davidovi Cameronovi, ktorého verejne obvinil z toho, že po vojenskej intervencii v Líbyi stratil záujem o ďalšie strategické riešenia [5].

Skutočne temné obdobie a kritickú križovatku pre špeciálny vzťah však prinieslo schválenie Brexitu a zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta [6,7]. Trump sa netajil hlbokou antipatiou voči vtedajšej premiérke Therese Mayovej; verejne kritizoval jej stratégiu k EÚ, navrhol jej, aby Európu zažalovala, a dokonca vyhlásil, že by zaplatil za to, aby jej prejav nemusel vôbec počúvať [15]. Výrazné ideologické a názorové rozdiely robili z ich vzťahu pravý opak kedysi harmonickej spolupráce medzi Reaganom a Thatcherovou [15].

Kráľovská návšteva

Aktuálne sa britsko-americké diplomatické vzťahy nachádzajú na mimoriadne nízkom bode. Prezident Trump totiž neustále verejne ostro kritizuje súčasného britského premiéra Keira Starmera za jeho nedostatočnú podporu americkej vojenskej ofenzívy proti Iránu [5,16]. Trump mu vyčíta neochotu pomôcť pri znovuotvorení strategického Hormuzského prielivu a dokonca ho s dešpektom zosmiešnil vyhlásením, že Starmer rozhodne nie je žiadny Winston Churchill [5].

Do tohto už aj tak obrovského napätia prilial olej do ohňa únik tajnej zvukovej nahrávky z februára 2026. Na zázname britský veľvyslanec vo Washingtone Christian Turner kritizuje pojem „špeciálny vzťah“ ako veľmi nostalgický a zaťažený množstvom zbytočnej historickej batožiny [12]. Turner doslova uviedol, že Spojené štáty majú dnes pravdepodobne špeciálny vzťah už len s jedinou krajinou na svete, a tou je Izrael [12,16].

Práve v tomto mimoriadne dusnom kontexte plnom výčitiek a nezhôd prichádza na scénu britský kráľ Karol III. so svojou štátnou návštevou. Jeho dôležitý aprílový prejav pred Kongresom v roku 2026 slúžil ako brilantná diplomatická ofenzíva, ktorej cieľom bolo prelomiť ľady a zmierniť existujúce napätie [24]. Panovník šikovne využil svoju nadstranícku pozíciu povznesenú nad bežné prekáračky a namiesto politických hádok ponúkol diplomatický pohľad na dlhodobú alianciu medzi Amerikou a Britániou [11].

Kráľ vo svojom posolstve nezastieral, že svet čelí obrovskej neistote a napätiu na Blízkom východe či v Európe [21,24]. Veľmi asertívne však pripomenul nevyhnutnosť brániť spoločné hodnoty demokracie, chrániť obyvateľov a varoval pred hrozbou rastúceho izolacionizmu [21]. Aj v reakcii na Trumpove nedávne hrozby o možnom odchode USA z aliancie panovník diplomaticky zdôraznil nenahraditeľný význam NATO a potrebu pomáhať napadnutej Ukrajine [11,16].

Aby však špeciálny vzťah nevyzeral ako uviaznutý v minulosti, Karol III. ukázal aj cestu k moderným víziám do budúcnosti. Oznámil, že obe vlády pracujú na prelomových dohodách o vývoji umelej inteligencie, hľadaní nových liekov, objavoch v kvantových počítačoch či budovaní jadrovej fúzie, ktoré môžu zachrániť nespočetné množstvo životov [21]. Zároveň apeloval na spoločnú zodpovednosť voči prírode, ktorej kritické systémy kolabujú, čo ohrozuje samotnú základňu našej národnej prosperity a bezpečnosti [21].

Čo prinesie budúcnosť?

Prognóza do budúcich desaťročí je tak pre tento historický vzťah plná extrémne ťažkých výziev. Amerika čoraz viac upiera svoj zrak na rozvíjajúci sa Pacifik, kým Británia sa často až obsesívne zamotáva do problémov vojensky zatiaľ stále impotentnej Európy [1]. Ak si Británia v dôsledku Brexitu natrvalo odreže prístup na európsky trh, môže to navyše fatálne poškodiť silné americké investície na ostrovoch [7]. Ďalším kritickým problémom sú obrovské škrty v britskom obrannom rozpočte, v dôsledku ktorých je krajina ekonomicky a vojensky slabšia než kedysi, čo silno kontrastuje s neustále rastúcimi investíciami americkej armády [7,17].

Prežitie tohto unikátneho britsko-amerického spojenectva preto už neleží len na pleciach vrtošivých politikov či premiérov, ktorí si k sebe hľadajú cestu len veľmi ťažko. Udržiavať túto alianciu pri živote musia najmä experti pracujúci v úzadí – spravodajské služby prepojené v slávnej sieti „5 eyes“, vojenskí experti, byrokrati a lídri medzinárodného obchodu [7].

Ako vo svojom pamätnom prejave pred Kongresom presne zhrnul kráľ Karol III., toto výnimočné partnerstvo si nesmie zakladať len na úspechoch z minulosti, ale musí tvoriť pevný základ, na ktorom oba národy vybudujú svoju bezpečnú budúcnosť [21].

Zoznam referencií

[1] The myth of the "special relationship" | United States Studies Centre https://www.ussc.edu.au/the-myth-of-the-special-relationship

[2] Wen, Xianjuan. (2003). On British-American Relations during the Suez Canal Crisis. [Online] Available: http://scholar.ilib.cn/Abstract.aspx?A=lsjx200310011, p. 3.

[3] [PDF] On British-American Special Relations through 9.11 Event https://ccsenet.org/journal/index.php/ass/article/download/6556/5141

[4] Reagan and Thatcher,political soul mates https://www.nbcnews.com/id/wbna5145739

[5] Timeline: The highs and lows of the US-UK ‘special relationship’ | Politics News | Al Jazeera https://www.aljazeera.com/news/2026/4/27/timeline-the-highs-and-lows-of-the-us-uk-special-relationship

[6] For the text of the 145-page Executive Summary, see The Report of the Iraq Inquiry: Executive Summary, July 6, 2016, www. iraqinquiry.org.uk/media/247921/the-report-of-the-iraq-inquiry_executive-summary.pdf. See also “Chilcot Report: Findings At-a-Glance,” BBC News, July 6, 2016, www.bbc.com/news/ uk-politics-36721645

[7] The US-UK “special relationship” at a critical crossroads - Atlantic Council https://www.atlanticcouncil.org/in-depth-research-reports/issue-brief/the-us-uk-special-relationship-at-a-critical-crossroads-2/

[8] Morality and Foreign Policy: Reagan and Thatcher - Imprimis https://imprimis.hillsdale.edu/morality-and-foreign-policy-reagan-and-thatcher/

[9] The Iron Lady's American obsession: Thatcher and Reagan's desperate political alliance - Salon.com https://www.salon.com/2014/06/22/the_iron_ladys_american_obsession_thatcher_and_reagans_desperate_political_alliance/

[10] Thatcher/Reagan showed how a true trans-Atlantic friendship can dominate world politics https://uk.news.yahoo.com/thatcher-reagan-showed-true-trans-121058738.html

[11] How King Charles won over anti-monarchists and haters in less than twenty minutes | The Independent https://www.independent.co.uk/news/world/americas/king-charles-speech-congress-anti-royalist-reaction-gen-z-b2968254.html

[12] State visit by Charles III to the United States - Wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/State_visit_by_Charles_III_to_the_United_States

[13] Reagan and Thatcher: The Friendship that Changed the World https://reagan.artifacts.archives.gov/exhibitions/183/reagan-and-thatcher-the-friendship-that-changed-the-world

[14] Reagan and Thatcher: ‘Political soulmates’ | CNN Politics https://www.cnn.com/2013/04/08/politics/thatcher-reagan

[15] 5 awkward encounters between UK prime ministers and US presidents  – POLITICO https://www.politico.eu/article/5-awkward-encounters-between-uk-prime-ministers-us-presidents/

[16] April 28, 2026: King Charles’ historic speech to Congress and state dinner with Trump | CNN https://www.cnn.com/2026/04/28/us/live-news/king-charles-queen-camilla-us-visit

[17] The British Prime Minister Is Coming to America - Newsweek https://www.newsweek.com/british-prime-minister-coming-america-63655

[18] When did the Brits and Yanks become allies again after the Revolutionary War? | Live Science https://www.livescience.com/when-did-uk-us-become-allies.html

[19] Thatcher and Reagan: A look back at one of the world's most powerful political alliances https://theweek.com/articles/465811/thatcher-reagan-look-back-worlds-most-powerful-political-alliances

[20] King Charles III to meet Trump in Oval Office, address Congress to spotlight US-UK bond | Live Updates from Fox News Digital https://www.foxnews.com/live-news/king-charles-queen-camilla-us-state-visit-day-two-trump-congress-april-28

[21] King Charles' speech to Congress — Read the full transcript https://www.usatoday.com/story/entertainment/celebrities/2026/04/28/king-charles-speech-congress-transcript/89844483007/

[22] Introduction: Reagan, Thatcher & the “Special Relationship” - The New Criterion https://newcriterion.com/article/introduction-reagan-thatcher-the-aoespecial-relationshipa/

[23] First meetings: US presidents and UK prime ministers - BBC News https://www.bbc.com/news/uk-politics-38720850

[24] Five takeaways from the King's historic address to US Congress https://www.bbc.com/news/articles/c8jvl3x19v9o

[25] Prime Ministers and Presidents: special relationships – History of government https://history.blog.gov.uk/2012/07/01/prime-ministers-and-presidents-special-relationships/

[26] Clinton, Bill (2005) My Life, London, Arrow Books, Paperback Edition.