Prezidentský úrad Spojených štátov amerických je často vnímaný cez prizmu idealizovaných štátnikov. História však ukazuje, že Oválnu pracovňu obývali aj lídri, ktorí vo verejnosti vzbudzovali pobúrenie, pochybnosti, šok, či hlboké rozčarovania.

Medzi najkontroverznejších prezidentov, ktorí vyvolávali intenzívne debaty a kritiku pre svoje činy, politiku či osobné správanie, podľa historických prameňov patria Andrew Jackson, Abraham Lincoln, Richard Nixon, Bill Clinton a Donald Trump [17]. Rovnako tak John Adams či Theodore Roosevelt formovali dejiny spôsobom, ktorý šokoval ich súčasníkov [13,14].

Títo muži neboli len izolovanými anomáliami, ich neštandardné verejné vystupovanie, názory a rozhodnutia odrážajú hlboké spoločenské fenomény. Pri hľadaní paralel so súčasnou rétorikou a rozhodovaním amerického prezidenta je zjavné, že korene mnohých takýchto kontroverzií siahajú hlboko do americkej histórie.

Evolúcia prezidentskej rétoriky: Od štátnikov k populistom

Spôsob, akým americkí prezidenti komunikujú s verejnosťou, prešiel radikálnou premenou. V devätnástom storočí bola prezidentská komunikácia definovaná ústavným poriadkom – politická rétorika bola primárne písaná a adresovaná Kongresu [18]. Prezidentské prejavy, určené pre ľud, sa vyhýbali diskusiám o konkrétnych politických návrhoch a zdôrazňovali skôr ústavné princípy [18].

Jedinou výnimkou v tomto storočí bol Andrew Johnson, ktorý tieto normy nedodržiaval . Jeho siahodlhé, nesúvislé a jednoducho zlé prejavy dokonca prinútili bývalého viceprezidenta Hannibala Hamlina ťahať ho za šosy kabáta v márnej snahe zastaviť ho [6]. Senátor Zachariah Chandler vtedy napísal, že sa v živote tak nehanbil, a keby našiel dieru, prepadol by sa ňou od hanby [6]. Práve tento Johnsonov neštandardný štýl a obsah prejavov prispel k procesu jeho impeachmentu. To potvrdzuje, že porušenie komunikačných noriem malo už vtedy fatálne následky [18].

Zrod modernej „rétorickej prezidentskej funkcie“ nastal až za úradovania Theodora Roosevelta a Woodrowa Wilsona, ktorí začali masovú rétoriku využívať ako hlavný nástroj vládnutia na získanie podpory verejnosti pre svoje politické ciele [18]. Tento posun však časom priniesol aj nezamýšľané dôsledky.

Za posledných 80 rokov klesla úroveň čitateľnosti prezidentskej rétoriky z vysokoškolskej úrovne na úroveň ôsmeho ročníka základnej školy [3]. Podľa štúdií sa prezidenti od prvej svetovej vojny stávajú čoraz neformálnejšími a sebaistejšími vo svojom prejave [15].

Tento trend postupného zjednodušovania a nahrádzania racionálneho uvažovania apelom na emócie pripravil pôdu pre fenomén Donalda Trumpa. Analýza prvých 30 000 slov vyrieknutých v úrade ukázala, že Trump komunikoval na úrovni štvrtého ročníka, čo je najhorší výsledok od čias Harryho Trumana, a výrazne zaostáva aj za Herbertom Hooverom či Jimmym Carterom, ktorí komunikovali na úrovni jedenásteho ročníka [16].

Trump používa najmenej unikátnych slov a jeho slová majú najmenej slabík spomedzi posledných 15 prezidentov [16]. Kým Obama staval na formálnejších textoch a odkazoch na veľké historické dokumenty v štýle J. F. Kennedyho či Martina Luthera Kinga [11], Trumpova nepripravená reč je často opisovaná ako gramaticky neobratná, repetitívna a plná najjednoduchších slov [20].

Korene kontroverzií: Spoločenské fenomény a anti-intelektualizmus

Prečo si však spoločnosť volí lídrov, ktorých prejav je takto extrémne zjednodušený a kontroverzný? Jedným z hlavných spoločenských faktorov je čoraz výraznejšia prepojenosť spoločnosti a spletitosť politiky.

Tieto javy spôsobujú, že voliči hľadajú kandidátov, ktorí dokážu komunikovať riešenia jednoduchým a sebaistým spôsobom [15]. Ľudia, ktorí nemajú čas, alebo chuť do hĺbky skúmať zložité témy, podliehajú dojmu, že problémy sa dajú vyriešiť jednoduchými heslami ako „postavte múr“ alebo „kupujte americké“ [20].

Druhým kľúčovým fenoménom je anti-intelektualizmus, ktorý je cielenou a premyslenou politickou stratégiou. Inteligentný človek, ktorý vyžaduje náročnejšie vysvetlenia sa ťažko prispôsobuje anti-intelektualizmu [3]. Prečo? Súčasný politický systém s primárkami, dlhými kampaňami a médiami ľudí unavuje a tak bažia po jednoduchých, krátkych šesťsekundových zvukových úryvkoch. V takomto priestore je náročné, ak nie nemožné presadiť komplexnú argumentáciu [3].

Trumpova éra bola navyše formovaná politikou identity, ktorá predchádzala jeho „twitterovej prezidentskej funkcii“ a zanechala po sebe dedičstvo roztrieštenej spoločenskej zmluvy [1]. Jadro Trumpovej príťažlivosti spočíva v paradoxnej predstave miliardára, ktorý bojuje za amerického robotníka, rebela, ktorý je ochotný úplne ignorovať konvencie a neposlúchať poradcov, len aby sa zapáčil masám [2].

Sila hrubosti a šokujúca autenticita

Analógie medzi súčasnosťou a minulosťou nájdeme aj v oblasti osobného vystupovania a straty verejnej dôvery. Neštandardné vyjadrovanie a hnev nie sú výsadou 21. storočia. Už Andrew Jackson verejne strácal kontrolu a urážal svojich nepriateľov, označujúc ich za „zradcov“ alebo „ničomníkov“ [13].

Theodore Roosevelt vybuchoval hnevom, keď mu niekto oponoval, a svojich oponentov urážal tým, že ich nazýval „ženami“ alebo „slabomyseľnými“ [13]. Lyndon B. Johnson verejne nazýval svojich poradcov „idiotmi“ a kritikov „komunistami“ či „zradcami“ [13].

Zaujímavou historickou paralelou k súčasnej vulgarizácii je Richard Nixon. Keď boli v roku 1974 zverejnené prepisy jeho nahrávok z Oválnej pracovne, verejnosť bola šokovaná množstvom vymazaných vulgarizmov [6]. Kým v iných prípadoch môže jednorazové prezidentské zahrešenie sprostredkovať pocit „hrubej autenticity“ a priblížiť prezidenta ľuďom, Nixonov zaužívaný hrubý slovník bol vnímaný ako znak charakterového deficitu, čo aj prispelo k prudkému pádu jeho reputácie [6].

Odborníci poukazovali aj na to, že existuje rozdiel medzi jednorazovým použitím a dlhým radom vulgarizmov. A to je presne to, čo spájalo Nixonov štýl s niektorými ľuďmi z prostredia súčasného Bieleho domu [6].

Rétorika Donalda Trumpa však priniesla niečo historicky bezprecedentné: stúpajúce využívanie násilnej slovnej zásoby. Štúdie ukazujú, že jeho prejavy obsahujú viac slov s násilnými konotáciami, než u ktoréhokoľvek iného prezidentského kandidáta dvoch najsilnejších amerických strán od roku 2008. Navyše, jeho posledné prejavy z rokov 2023 a 2024 boli len o niečo menej násilné ako prvomájové prejavy kubánskeho diktátora Fidela Castra v rokoch 1966 až 2006 [12]. Tento jazyk vyvoláva strach a úzkosť, čím podnecuje dopyt po silnom lídrovi [12].

Rétorická neohrabanosť populistov pritom nie je chybou, ale vlastnosťou. Odborníci prirovnávajú Trumpov štýl k srbskému politikovi Vojislavovi Šešeljovi (oslobodenému od vojnových zločinov). Obaja, hoci vzdelaní, používajú špecifický jazyk s gramatickými chybami a pauzami [20]. Tento štýl funguje z dvoch dôvodov: evokuje pocit, že líder je „obyčajný človek“, a zároveň svojou zmätočnosťou núti poslucháča viac sa sústrediť, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť presvedčenia [20].

Okrem toho Trump majstrovsky využíva Aristotelov pathos, keď dokonale číta emocionálny stav svojej nahnevanej základne, pričom využíva hnus ako nástroj na vytváranie vnútornej skupiny a hľadanie obetných baránkov [20]. Taktiež neustále opakovanie aj nepodložených tvrdení vedie verejnosť k pocitu, že „na tom musí niečo byť“ [20].

Škandalózne rozhodnutia a ich dopad na americkú spoločnosť

Názory a činy kontroverzných prezidentov mali historicky hmatateľné, často temné dopady na spoločnosť. John Adams zo strachu z kritiky podpísal zákony (Alien and Sedition Acts) obmedzujúce slobodu prejavu [13].

Andrew Jackson ignoroval rozhodnutie Najvyššieho súdu o presídlení Indiánov, čo priamo viedlo k tragédii známej ako Cesta sĺz (Trail of Tears) [13]. Theodore Roosevelt ignoroval Kongres, keď sa sám rozhodol o Panamskom prieplave [13], a pýšil sa tým, že zabil tisíce zvierat pri love, čo už vtedy vyvolávalo pobúrenie [13].

Lyndon B. Johnson počas vojny vo Vietname ignoroval kritiku a donútil armádu falšovať správy o pokrokoch na frontovej línii [13]. Únik dokumentov Pentagon Papers odhalil, že Johnsonova administratíva tajne rozšírila útoky z Vietnamu aj na Kambodžu a Laos [14].

Škandály dokázali zásadne poznamenať zvyšok prezidentského mandátu. Korupčný škandál Teapot Dome takmer zničil administratívu Warrena G. Hardinga. Po jeho smrti väčšinu jeho kumpánov z vlády odstránil Calvin Coolidge a minister vnútra Albert Fall skončil vo väzení [10,14].

Watergate, synonymum pre zatajovanie vlámania do sídla Demokratickej strany, ukončil Nixonovu kariéru. Aby sa vyhol takmer istému impeachmentu, Nixon odstúpil, hoci aj potom popieral akékoľvek previnenie, čo len upevnilo jeho povesť klamára [13,14].

Neskôr bol prezident Bill Clinton obvinený z krivej prísahy a marenia spravodlivosti pre aféru s Monicou Lewinsky; hoci bol impeachmentom obvinený Snemovňou reprezentantov, Senát ho oslobodil a on svoj mandát vykonával do konca svojho mandátu [14].

Tieto historické epizódy ukazujú, že kým prezidenti ako Truman či Eisenhower úradovali bez väčších osobných kontroverzií [10], tak autoritou iných prezidentov dokázali úplne podkopať osobnostné zlyhania, arogancia či paranoja[13].

Niektoré neštandardné rozhodnutia však boli prijaté aj napriek masívnej kritike pre vyššie dobro. Abraham Lincoln predniesol svoj slávny prejav o „rozdelenom dome“ (House divided) napriek tomu, že všetci jeho poradcovia okrem jedného ho odsúdili a označili za „vyjadrenie blázna“ [4]. Lincoln im odpovedal: „Radšej budem porazený s týmto vyjadrením vo svojom prejave, a budem ho hájiť pred ľuďmi, ako byť víťazný bez neho“ [4].

Oponenti kritizovali aj Harryho Trumana, ktorý urobil mimoriadne náročné rozhodnutia – od ukončenia vojny s Japonskom až po zrušenie segregácie v amerických ozbrojených silách [9].

Fyzické prejavy hnevu a strata dôvery

Fyzické výbuchy amerických prezidentov takisto šokovali verejnosť. V histórii nachádzame epizódy, kedy George Washington bičoval vlastných dôstojníkov, pretože nechceli bojovať proti britským jednotkám [7].

Warren G. Harding bol pristihnutý, ako holými rukami škrtí vládneho úradníka Charlesa Forbesa [7]. Richard Nixon zas strčil svojho mladého tlačového tajomníka Rona Zieglera smerom k novinárom na letiskovej ploche [7].

Najvýraznejšiu paralelu spájajúcu stratu verejnej dôvery a deštruktívne osobné presvedčenie však nájdeme v udalostiach týkajúcich sa Donalda Trumpa a tranzície moci. Odmietnutie prijať realitu volebnej prehry v roku 2020 viedlo k tomu, že jeho nezmyselné naliehanie na zvrátenie výsledkov prinútilo niektorých členov jeho vlastného kabinetu vážne diskutovať o aktivácii 25. dodatku Ústavy o neschopnosti vykonávať úrad [7].

Svedectvá z výboru pre 6. január odhalili, že Trump bol tak nahnevaný, keď mu neumožnili ísť s davom ku Kapitolu, že sa údajne vrhol na agenta Tajnej služby vo svojom aute a pokúsil sa chytiť volant [7]. Jeho zúrivosť sa prejavila aj tým, že od hnevu hodil obed o stenu [7]. Tieto momenty sú v danom kontexte nepochybne zásadné.

Ako pripomínajú kritici: mnohí prezidenti čelili sexuálnym škandálom či finančnej korupcii, ale iba Trump zaútočil na mierové odovzdanie moci [7]. Tento bezprecedentný krok naďalej hlboko rezonuje pri hodnotení jeho ďalšieho možného pôsobenia v úrade [7].

Súdna dohra a hrozba pre demokraciu

To, ako kontroverzné prejavy ovplyvňujú mandát prezidenta, dnes dostáva novú, právnu dimenziu. Verejné vyjadrenia sa čoraz častejšie stávajú dôkazovým materiálom na súdoch. V minulosti sa výroky Obamovej administratívy použili v súdnych sporoch o imigračných opatreniach či politike „Don’t Ask Don’t Tell“ (DADT) [18].

Pri Trumpovi sa situácia zintenzívnila – viacero súdnych rozhodnutí o jeho výkonných nariadeniach, týkajúcich sa „cestovného zákazu“, sa extenzívne opieralo o jeho prezidentské prejavy, vety kandidáta Trumpa i jeho personálu ako o dôkaz, že tieto nariadenia boli motivované diskriminačným účelom [18].

Kontroverzný jazyk tak prestáva byť len politickým folklórom a priamo podkopáva legislatívne snahy samotného prezidenta [18]. Konečným a najničivejším dopadom týchto fenoménov však nie je zlyhanie jednotlivých politík, ale reálne ohrozenie spoločnosti a oslabenie demokracie.

Bádatelia zdokumentovali nárast trestných činov z nenávisti priamo po Trumpových predvolebných zhromaždeniach a tweetoch [12]. Autori varujú, že hoci Trumpov neohrabaný a vulgárny slovník ukazuje na zlyhanie poskytnúť občanom usmernenie, potrebné na premyslené rozhodovanie o komplexných problémoch [3], reálne škody pácha demagógia [3,19]. Keď sú verejnosti predkladané prázdne hlášky, nahradzujúce skutočné prejavy, občania sú vnesení do falošného pocitu bezpečia, že prebieha skutočná demokratická debata [3].

Ako konštatujú teoretici, americká demokracia nemôže beztrestne pokračovať vo „vyprázdňovaní svojej verejnej diskusnej sféry svojím hlavným hovorcom“ [19]. Rutinizácia demagogických noriem v prezidentskom diskurze, neschopnosť racionálnej argumentácie a ustavičné využívanie fráz typu „zdravý rozum“ [19], viedli a vedú k oslabeniu politickej gramotnosti občanov. Neúspech v tomto smere neústil zatiaľ priamo k diktatúre, ale odborníci varujú, že za správnych okolností by k nej viesť mohli [19].

Slovo na záver

Americkí prezidenti, ktorí vzbudzovali pobúrenie a rozčarovania – od Jacksonových rasových činov a urážok, cez Johnsonovo neusporiadané vystupovanie, Nixonovu vulgárnosť a paranoju, až po moderné zneužitie emócií, strachu a anti-intelektualizmu – to všetko formovalo a formuje tvár USA.

Súčasná éra v historickom kontexte nie je ojedinelým zjavom, ale súčasťou dlhodobých procesov. Kým v minulosti sa prezidenti snažili osvetľovať cestu ako „lampa pre našich lepších anjelov“ [5], dnes vidíme, že lídri odrážajú skôr hnev a roztrieštenosť doby [1,20]. Rozhodnutia a slová z Oválnej pracovne tak naďalej zrkadlia nálady ľudu, ale aj priamo modelujú priepasti či mosty vo vnútri americkej spoločnosti.

Zjednodušená reč, ignorovanie noriem a odmietanie demokratických ideálov [8] nebudú pre budúcich prezidentov len spomienkou na éru jedného kontroverzného muža, ale môžu byť trvalým dedičstvom. A zároveň i novou výzvou na nápravu pokrivenej spoločenskej zmluvy [1].

Referencie

[1] U.S. Presidential Leadership Styles and Media - Michael E. Meagher - Journal of Interdisciplinary Studies (Philosophy Documentation Center)X https://www.pdcnet.org/collection-anonymous/pdf2image?pdfname=jis_2021_0033_0001_0123_0140.pdf&file_type=pdf

[2] Encapsulating his unorthodox presidency, Trump assumed 10 personas in one speech - Los Angeles Times https://www.latimes.com/nation/politics/la-na-pol-trump-personas-speech-20190310-story.html

[3] CONVERSATIONS: The Anti-Intellectual Presidency – Wesleyan University Magazine https://magazine.blogs.wesleyan.edu/2008/12/29/conversations-the-anti-intellectual-presidency/

[4] Charnworth, Lincoln, p. 110.

[5] Weaver, "Language Is Sermonic," p. 201.

[6] Presidential Fuming: 7 Historic Outbursts, From Jackson to Obama | UVA Today Archives https://news.virginia.edu/content/presidential-fuming-7-historic-outbursts-jackson-obama

[7] Donald Trump, his Jan. 6 outburst and its place in the history of presidential tantrums https://www.nbcnews.com/think/opinion/donald-trump-jan-6-outburst-place-history-presidential-tantrums-rcna35989

[8] Unlike all previous U.S. presidents, Trump almost never mentions democratic ideals - The Washington Post https://www.washingtonpost.com/news/monkey-cage/wp/2017/02/07/unlike-all-previous-u-s-presidents-trump-almost-never-mentions-democratic-ideals/

[9] Decisions, Decisions - Truman Library Institute https://www.trumanlibraryinstitute.org/truman/decisions-decisions/

[10] Honest presidents and their scandals https://www.buckscountycouriertimes.com/story/opinion/columns/your-voice/2012/04/29/honest-presidents-their-scandals/17939754007/

[11] Speech scholar on President Obama’s rhetorical skills – News Bureau https://news.illinois.edu/speech-scholar-on-president-obamas-rhetorical-skills/

[12] UCLA study tracks former President Donald Trump’s weaponization of words https://newsroom.ucla.edu/releases/ucla-study-tracks-former-president-donald-trumps-weaponization-of-words

[13] US presidents with unbearable personalities | RBC-Ukraine https://newsukraine.rbc.ua/news/not-just-trump-5-us-presidents-with-unbearable-1741092756.html

[14] Presidential Shame: 5 of the 20th Century’s Biggest Political Scandals - Yesterday's America https://yesterdaysamerica.com/presidential-shame-5-of-the-20th-centurys-biggest-political-scandals/

[15] Trump’s simple language isn’t what sets him apart from past presidents, researchers find – The Daily Texan https://thedailytexan.com/2019/02/25/trumps-simple-language-isnt-what-sets-him-apart-from-past-presidents-researchers-find/

[16] Trump Speaks At Fourth-Grade Level, Lowest Of Last 15 U.S. Presidents, New Analysis Finds - Newsweek https://www.newsweek.com/trump-fire-and-fury-smart-genius-obama-774169

[17] Most controversial presidents of US https://congress.net?p=290

[18] Beyond the Bully Pulpit | Texas Law Review https://texaslawreview.org/beyond-bully-pulpit/

[19] The Anti-Intellectual Presidency https://www.insidehighered.com/views/2008/09/24/anti-intellectual-presidency

[20] Rhetoric scholars pinpoint why Trump’s inarticulate speaking style is so persuasive https://qz.com/965004/rhetoric-scholars-pinpoint-why-trumps-inarticulate-speaking-style-is-so-persuasive