Dvaja "satani"

Iránsky režim prezentuje svoju sieť militantných proxy skupín, ako sú Hizballáh či Hamas, ako takzvanú „os odporu“ zameranú proti Izraelu a americkému mocenskému vplyvu na Blízkom východe [25]. V oficiálnej rétorike iránskeho vedenia sú Spojené štáty označované za „Veľkého satana“, zatiaľ čo Izraelu prischla historická nálepka „Malý satan“ [24]. Táto radikálna protiizraelská ideológia sa však nestala súčasťou iránskej štátnej politiky okamžite po vzniku moderného Izraela, ale vyvinula sa až o niekoľko desaťročí neskôr.

Kráľ - mesiáš

Zaujímavosťou z hlbšej histórie je, že historická pamäť židovsko-perzských vzťahov je z pohľadu judaizmu mimoriadne pozitívna. Zakladateľ Perzskej ríše, kráľ Kýros Veľký je v Starom zákone vysoko cenený a je dokonca jedinou nežidovskou postavou, ktorá kedy bola v týchto textoch označená za mesiáša [24]. Dôvodom tohto uznania je jeho rozhodnutie z roku 538 pred naším letopočtom, ktorým po dobytí Babylonu veľkoryso prepustil Izraelitov z dlhého zajatia [9].

Podľa biblickej Knihy Ezdráš tento perzský panovník nielenže umožnil Židom návrat do ich domoviny, ale dekrétom prikázal a finančne podporil znovupostavenie ich chrámu v Jeruzaleme [15]. Vďaka tomuto výnimočnému aktu láskavosti a tolerancie si židovský národ uctil Kýra Veľkého ako dôstojného, spravodlivého kráľa a záchrancu [15]. Na znak vďaky a historickej pamäte sú dodnes po Kýrovi Veľkom pomenované ulice v mnohých moderných izraelských mestách [9].

Spojenectvo proti Arabom

Po vzniku moderného štátu Izrael v máji 1948 neboli jeho vzťahy s Iránom, ktorému vládla dynastia Pahlavíovcov, vôbec nepriateľské. V skutočnosti sa Irán stal po Turecku hneď druhou krajinou s moslimskou väčšinou, ktorá diplomaticky uznala Izrael ako suverénny štát [2,13]. K tomuto strategickému zblíženiu výrazne prispela takzvaná „doktrína periférie“, ktorú v 50. rokoch sformuloval prvý izraelský premiér David Ben-Gurion [4,10].

Podstatou izraelskej doktríny periférie bolo systematické budovanie spojenectiev s nearabskými a nemoslimskými štátmi či menšinami na geografickom okraji Blízkeho východu. Cieľom tohto prístupu bolo prelomiť nebezpečnú diplomatickú blokádu a vojenskú izoláciu, aby Izrael dokázal vyvážiť silné nepriateľstvo susedných arabských krajín [1,4]. Izrael v tom čase považoval predrevolučný Irán, Turecko a Etiópiu za svojich prirodzených spojencov proti mocnej arabskej koalícii, ktorú viedol najmä egyptský prezident Gamál Abd an-Násir [1,4,10].

Po kríze v Suezskom prieplave v roku 1956, kedy Egypt odolal spojenej invázii Veľkej Británie, Francúzska a Izraela (hoci len tým, že Američania útok nepodporili), viedol tento koncept periférie k formálnym regionálnym partnerstvám so sekulárnym Tureckom či etiópskym cisárom Haile Selassiem [3,4]. V roku 1958 dokonca vznikla prísne utajovaná trojstranná spravodajská aliancia medzi Izraelom, Iránom a Tureckom známa pod krycím názvom „Trojzubec“ (Trident) [1,26]. Tieto krajiny pragmaticky spájali spoločné obavy z agresívneho arabského nacionalizmu, ako aj zo stúpajúcej rozpínavosti Sovietskeho zväzu v okolitom regióne [8,23].

Počas vlády šacha Mohammada Rezu Pahlavího zažíval Izrael s Iránom obdobie úzkej spolupráce, ktorá sa premietla do rozsiahlych obchodných a hospodárskych väzieb. Izrael mal v Teheráne vlastnú stálu delegáciu, ktorá fungovala ako de facto veľvyslanectvo, a izraelská letecká spoločnosť El Al pravidelne prevádzkovala priame lety medzi Tel Avivom a Teheránom [13]. V rovnakom období slúžil cisársky Irán tiež ako mimoriadne dôležitý dodávateľ ropy pre izolovaný izraelský štát.

Po šesťdňovej vojne v roku 1967 dokonca obe krajiny iniciovali spoločný projekt a vybudovali ropovod Eilat-Aškelon. Cez toto potrubie prúdila obrovská masa iránskej ropy nielen priamo do Izraela, ale následne aj ďalej na európske trhy [2,13]. Medzi Tel Avivom a Teheránom fungovala aj obrovská vojenská kooperácia, ktorá sa však držala v prísnej tajnosti, aby Irán politicky neprovokoval okolité arabské národy [2,13].

Vďaka týmto utajeným dohodám Izrael dodával iránskym ozbrojeným silám nielen dôležitý vojenský výcvik, ale aj moderné zbraňové systémy (podobne ako USA) [23]. Tieto dva štáty na prelome 70. rokov spoločne pracovali aj na ambicióznom vojenskom programe známom ako Projekt Flower, ktorého cieľom bol vývoj úplne nového typu rakiet [13,14]. Z historického hľadiska išlo o vysoko pragmatické zväzky, v ktorých mali obe strany zaručené konkrétne vzájomné výhody na poli bezpečnosti a obchodu [12].

Revolúcia mieša karty

Táto priateľská éra sa dramaticky a nenávratne skončila v roku 1979, keď bol prozápadný šach zvrhnutý v priebehu masívnej revolúcie, ktorú nakoniec ovládli islamisti. Nové vedenie na čele s ajatolláhom Rúholláhom Chomejním nastolilo teokraciu, ktorá okamžite odmietla západný vplyv a prijala ostro antisionistickú štátnu ideológiu [23]. Nový náboženský režim začal vnímať Izrael ako nepriateľskú koloniálnu entitu a imperialistický výtvor Spojených štátov [23,24].

Iba osem dní po oficiálnom víťazstve islamskej revolúcie prerušil Irán s Izraelom všetky dovtedajšie diplomatické, kultúrne a obchodné styky. Budova zrušeného izraelského veľvyslanectva v Teheráne bola demonštratívne odovzdaná Organizácii pre oslobodenie Palestíny a jej vodcovi, Jásirovi Arafatovi [2,19]. Držiteľom iránskych pasov bolo pod prísnymi trestami zakázané cestovať do Izraela a iránski športovci dostali trvalý zákaz súťažiť proti izraelským reprezentantom [19].

Osvojenie si palestínskej otázky malo pre nový iránsky režim aj vysoko strategický a politický význam z hľadiska mocenského vplyvu v širšom regióne. Ajatolláh Chomejní sa cielene snažil zmeniť palestínsky problém z arabského nacionalistického boja na celosvetovú islamskú vec [2]. Týmto šikovným krokom chcel zmazať hlboké rozdiely medzi Arabmi a Peržanmi, prevziať vodcovskú rolu v islamskom svete a postaviť proamerické arabské režimy do defenzívy [2].

Korene dnešného hlbokého a zástupného konfliktu (proxy vojny) medzi Izraelom, Iránom a USA teda siahajú k ideologickému zlomu v roku 1979. Tento tichý boj sa následne naplno rozhorel na začiatku 90. rokov, keď po rozpade Sovietskeho zväzu a oslabení Iraku počas prvej vojny v zálive definitívne zmizli staré spoločné hrozby pre Tel Aviv a Teherán [2,16]. Iránske mocenské ambície sa následne zamerali na exportovanie revolúcie prostredníctvom masívneho financovania militantných organizácií po celom Blízkom východe [23,25].

Práve tieto kvázi-štátne a neštátne ozbrojené skupiny, z ktorých najsilnejšou sa stal libanonský Hizballáh, slúžia Iránu ako kľúčové nástroje vplyvu a nátlaku na Izrael [20,27]. Pre Izrael predstavuje táto iránska prítomnosť na svojich hraniciach, spolu so snahou Iránu získať zbrane hromadného ničenia, absolútne existenčné riziko. V reakcii na to začal Izrael realizovať preventívne letecké útoky na iránske ciele v Sýrii a tajné spravodajské operácie proti iránskym jadrovým vedcom [16,22].

Tento lokálny konflikt výrazne zhoršuje aj prítomnosť a mocenská podpora zo strany Spojených štátov. Američania slúžia ako najväčší vojenský a politický podporovateľ Izraela, zatiaľ čo s Iránom majú dlhú a napätú históriu nepriateľstva [5,6]. Teherán nezabúda, že americké tajné služby v roku 1953 pomohli zvrhnúť ich premiéra Mossadeka a neskôr aktívne vojensky podporovali irackého diktátora Saddáma Husajna počas brutálnej iránsko-irackej vojny [6,7]. USA zase nezabúda na hanbu, ktoré utŕžilo počas rukojemníckej krízy, keď radikáli v Teheráne zadržiavali personál amerického veľvyslanectva v zajatí dlhých 444 dní, a prepustili ich až v deň inaugurácie prezidenta Reagana, teda 20. januára 1981.

Neistá budúcnosť

Na pozadí tejto nebezpečnej geopolitickej šachovnice sa však ponúka otázka, či existuje nádej na budúce zmierenie, najmä v prípade zmeny režimu v Teheráne. Analytici tvrdia, že ak by súčasný islamský teokratický režim padol, nový prozápadný a sekulárny Irán by sa mohol rýchlo stať blízkym spojencom Západu aj Izraela [23,28]. V takom prípade by nová vláda pravdepodobne hľadala cestu k normalizácii vzťahov, čo by pritiahlo zahraničné investície a dramaticky zmenilo dynamiku celého Blízkeho východu [23].

Postoj iránskej verejnosti a demokratickej opozície k štátnej protiizraelskej politike je už dnes čoraz viac otvorený a kritický. Množstvo Iráncov, najmä z mladšej generácie, stráca akýkoľvek záujem o palestínsku problematiku a odmieta obetovať vlastnú ekonomiku v prospech financovania Hamasu či Hizballáhu [17,24]. Renomovaný inštitút GAMAAN v prieskume verejnej mienky v roku 2025 dokonca zistil, že až 69 percent opýtaných Iráncov si jednoznačne želá, aby ich vláda okamžite prestala volať po deštrukcii Izraela [18].

Emeritný profesor teheránskej univerzity Sadegh Zibakalam pripomína, že sympatie niektorých mladých Iráncov k západným lídrom často nepramenia z ich politiky, ale slúžia ako priamy vzdor voči diktatúre ajatolláhov [17]. Iránska demokratická opozícia čelí za tieto postoje tvrdým trestom. Príkladom je prominentný duchovný a bývalý minister vnútra Abdolláh Nouri, ktorého ešte v roku 1999 odsúdili na päť rokov väzenia po tom, čo si dovolil verejne spochybniť Chomejního agresívnu doktrínu voči Izraelu [17].

Ostáva teda len počkať, či vojna v roku 2026 nakoniec prinesie žiadaný pád režimu alebo to ajatoláhovia prežijú a Irán sa radikalizuje ešte viac.

Zoznam referencií

[1] Israel's troubled relationship with Turkey and Iran: the "periphery" dimension https://ciaotest.cc.columbia.edu/wps/noref/0021205/index.html

[2] Iran and Israel: From allies to archenemies, how did they get here? | Israel-Palestine conflict News | Al Jazeera https://www.aljazeera.com/news/2023/11/6/iran-and-israel-from-allies-to-archenemies-how-did-they-get-here

[3] Surrounded but Unbroken: Israel Redraws the Region https://blogs.timesofisrael.com/surrounded-but-unbroken-israel-redraws-the-region/

[4] A look at Israel’s strategy to Balkanize Iran and why it will fail - Tehran Times https://www.tehrantimes.com/news/515347/A-look-at-Israel-s-strategy-to-Balkanize-Iran-and-why-it-will

[5] "How far would the US go to defend Israel?". The BBC.

[6] Clandestine Service History: Overthrow of Premier Mossadeq of Iran, Mar. 1954: p. iii.

[7] Love, Robert William. History of the U.S. Navy. Harrisburg: Stackpole Books, 1992. ISBN 978-0-8117-1863-9 p. 787

[8] Iran and Israel's Covert Pragmatic Friendship - New Lines Magazine https://newlinesmag.com/argument/iran-and-israels-covert-pragmatic-friendship/

[9] Iran’s revolution, 40 years on: Israel’s reverse periphery doctrine | Brookings https://www.brookings.edu/articles/irans-revolution-40-years-on-israels-reverse-periphery-doctrine/

[10] The collapse of Israel’s ‘Periphery Doctrine’ https://foreignpolicy.com/2010/06/26/the-collapse-of-israels-periphery-doctrine/

[11] The US-Israel War on Iran: Analyses and Perspectives https://arabcenterdc.org/resource/the-us-israel-war-on-iran-analyses-and-perspectives/

[12] Israel’s Periphery Doctrines: Then and Now | INSS https://www.inss.org.il/publication/israels-periphery-doctrines-then-and-now-2/

[13] Dahl, Brock; Slutzky, Danielle (2006). "Timeline of Turkish-Israeli Relations, 1949–2006". Turkish Research Program. Washington Institute for Near East Policy. Archived from the original on 3 April 2020. Retrieved 26 July 2012.

[14] "Iran". Nuclear Threat Initiative. November 2011. Archived from the original on 28 July 2012. Retrieved 26 July 2012.

[15] Iran–Israel relations - Wikipedia https://en.wikipedia.org/wiki/Iran%E2%80%93Israel_relations

[16] Ostovar, Afshon (2024). Wars of Ambition: the United States, Iran, and the Struggle for the Middle East. New York, NY: Oxford University Press. p.6. ISBN 978-0-19-094098-0. The simmering conflict between Iran and Israel, which is driven by the Islamic Republic's aim of destroying Israel as a Jewish entity, fuels the Palestinian crisis, and reverberates across the region and beyond, also features heavily and is the focus of the book's latter section. [...] Iran sought ... an end to America's dominance and to Israel's existence as a Jewish state. Those had been Iran's goals since the 1979 revolution ...

[17] Arjomand, Said Amir (2009). After Khomeini: Iran under his successors. Oxford; New York: Oxford University Press. pp.95–96. ISBN 978-0-19-539179-4.

[18] "Iranians' Attitudes Toward the 12-Day War – Gamaan". Gamaan – The Group for Analyzing and Measuring Attitudes in IRAN. 5 November 2025. Retrieved 7 February 2026.

[19] The Main Axes of Iran’s Foreign Policy Toward the Palestinian-Israeli Conflict — Valdai Club https://valdaiclub.com/a/highlights/the-main-axes-of-iran-s-foreign-policy/

[20] A Revolution and A War: How Iran Transformed Today’s Middle East – The Cairo Review of Global Affairs https://www.thecairoreview.com/essays/a-revolution-and-a-war-how-iran-transformed-todays-middle-east/

[21] Why did US and Israel attack Iran and how long could the war last? https://www.bbc.com/news/articles/cx2dyz6p3weo

[22] Farnaz Fasihi. ‘Iran Commanders Killed in Syria, Israel Says.’ The New York Times. April 1, 2024. Accessed April 21, 2024. https://www.nytimes.com/2024/04/01/world/middleeast/iran-commanders-killed-syr-ia-israel.html.

[23] [PDF] Shifting Sands: From Alliance to Adversity Tracing Iranian-Israeli ... https://www.ojs.pssr.org.pk/journal/article/download/831/648%E2%80%A4

[24] Israel-Iran: A Primer for the Maine Community https://www.mainejewish.org/israel-iran-a-primer-for-the-maine-community

[25] The Degradation of Iran’s Proxy Model https://www.belfercenter.org/research-analysis/degradation-irans-proxy-model

[26] Nixon, Kissinger, and the Shah: The United States and Iran in the Cold War, Roham Alvandi, 2016, pp. 71-72, ISBN978-0-19-061068-5

[27] The impact of the Islamic Revolution of 1979 - No Labels https://nolabels.org/the-latest/the-impact-of-the-islamic-revolution-of-1979/

[28] Understanding the War between Israel and Iran: Q&A with Amichai Magen and Abbas Milani | FSI https://cddrl.fsi.stanford.edu/news/understanding-war-between-israel-and-iran-qa-amichai-mage