Súčasný vzostup krajne pravicovej, protiimigračnej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorá sa nesie na populistickej vlne naprieč najväčšou európskou ekonomikou, vyvoláva v mnohých Nemcoch a pozorovateľoch po celom svete hlboké obavy [1]. Tieto obavy pramenia z historickej pamäti národa, ktorý si prešiel najtemnejšou kapitolou moderných dejín a ktorý sa snaží kriticky preskúmať svoju minulosť a poučiť sa z nej [2,3]. Zložitá nemecká história nám však ponúka dôležité lekcie, pričom Nemecko je považované za model v schopnosti kriticky preskúmať a poučiť sa z vlastnej minulosti [2,3]. Pri hľadaní odpovedí na otázky, prečo niektoré marginálne krajne pravicové strany v minulosti dosiahli absolútny triumf, zatiaľ čo iné zostali na okraji politického spektra, je dôležité analyzovať spúšťače ich úspechov a pádov [1,2,3,4]. Sú to predovšetkým ekonomické krízy, spoločenské napätie, politická nestabilita, migrácia a klesajúca dôvera v inštitúcie, ktoré formovali a formujú politickú mapu Nemecka.

Korene extrémizmu: Weimarská republika a vzostup NSDAP

Historický kontext medzivojnového obdobia bol charakterizovaný obrovskými sociálnymi a ekonomickými problémami, ktoré vyplynuli z konca prvej svetovej vojny [5]. Poníženie a zášť, ktorú nemecká vláda a ľud pociťovali v dôsledku Versaillskej zmluvy, ústavné a politické slabosti Weimarskej republiky a katastrofálny stav nemeckej ekonomiky sa všeobecne uvádzajú ako tri hlavné dôvody úspechu Adolfa Hitlera a nacistickej strany (NSDAP) v roku 1933 [3].

Semená ekonomického a sociálneho úpadku by však nemohli vyklíčiť bez toho, aby boli náležite hnojené nestabilitou Weimarskej republiky [3]. Weimarská ústava obsahovala elementárne chyby. Prijatie volebného systému pomerného zastúpenia viedlo k infiltrácii malých antisystémových strán do parlamentu a znemožňovalo vytvorenie parlamentnej väčšiny [3,6]. Toto prostredie poskytlo fórum, na ktorom mohli strany ako nacisti propagovať svoju agendu [6].

Ekonomická nočná mora, ktorá začala hyperinfláciou v roku 1923, pripravila strednú triedu o celoživotné úspory a pocit identity [3]. Skutočný zlom však prišiel po roku 1929 s globálnou hospodárskou krízou. Nemecko nedokázalo splácať vojnové dlhy, milióny ľudí prišli o prácu a krajina sa ocitla v politickej kríze, kedy neustále padali kabinety [7]. Závažnosť ekonomického poklesu spôsobeného Veľkou hospodárskou krízou sa považuje za jeden z hlavných faktorov prispievajúcich k politickému extrémizmu v 30. rokoch [7]. K radikalizácii prispeli aj zámerné politické rozhodnutia, ako napríklad prísne úsporné opatrenia, ktoré zaviedol kancelár Heinrich Brüning. Ten vládol bez parlamentnej väčšiny a pre svoje škrty si vyslúžil prezývku „kancelár hladu“ [7].

NSDAP zmenila svoju stratégiu po slabom volebnom výsledku v roku 1928, kedy získala len 0,8 milióna hlasov. Prestala obhajovať násilné zvrhnutie demokracie a zamerala sa na legálne prostriedky [7]. Tento krok ju urobil príťažlivejšou pre voličov strednej a vyššej triedy a pomohol jej nadviazať kontakty s podnikateľskými elitami [7]. Nacisti tiež šikovne spolupracovali s nacionalistickým politikom a mediálnym barónom Alfredom Hugenbergom a Nemeckou národnou ľudovou stranou (DNVP) v referende proti Youngovmu plánu, čo im pomohlo k prvému volebnému prelomu (18,3 % v roku 1930) [7].

Popularita NSDAP rástla aj vďaka presvedčeniu strednej triedy, že len oni dokážu zastaviť komunistickú stranu KPD [7]. Zúfalí Nemci, demoralizovaní krízou, videli v Hitlerových výzvach na obnovu slávy národa lúč nádeje [3]. Hoci NSDAP nezískala absolútnu väčšinu, 30. januára 1933 prezident Paul von Hindenburg pod tlakom konzervatívcov, ktorí verili, že Hitlera ovládnu, vymenoval lídra nacistov za ríšskeho kancelára [7,8]. Nacisti následne postupne erodovali demokraciu. Hermann Göring získal kontrolu nad políciou v Prusku a po požiari Ríšskeho snemu boli demokratické slobody definitívne zničené [7].

Povojnová marginalizácia: Prečo zlyhala tradičná krajná pravica?

Po druhej svetovej vojne sa politická mapa Nemecka zásadne zmenila, čo viedlo k delegitimizácii a marginalizácii všetkého spojeného s nacizmom a fašizmom [2,9,10]. Zatiaľ čo v mnohých iných krajinách EÚ bola krajná pravica volebne silná, v povojnovom (Západnom) Nemecku zostala až do roku 2017 vždy marginálna a nedokázala prekročiť 5-percentnú hranicu potrebnú na vstup do parlamentu [2].

Tento neúspech bol výsledkom delegitimizácie, stigmatizácie a následnej marginalizácie všetkého, čo sa po vojne spájalo s nacizmom alebo fašizmom [9]. Pravicové strany v 50. rokoch nedokázali odlákať voličov od umiernenej vlády, ktorá stála za nemeckým hospodárskym zázrakom (Wirtschaftswunder) [2,11]. Nemecko sa navyše poistilo ústavnými opatreniami. Takzvané 5-percentné pravidlo pomohlo vylúčiť subverzívne strany z hlavného politického prúdu [10]. Zákaz zjavne antisystémových a rasistických strán bol ďalším nástrojom vlády na udržanie krajnej pravice pod kontrolou [3].

Hlavným predstaviteľom tohto marginálneho prúdu bola Národnodemokratická strana Nemecka (NPD), ktorá si nikdy nezmazala extrémistickú stigmu, najmä pre oslavovanie Tretej ríše jej predstaviteľmi [9]. Pod vedením lídrov ako Martin Mussgnug (1971 – 1991) bola úloha strany v nemeckej politike zanedbateľná [12]. Neskôr, pod vedením Güntera Deckerta a Udo Voigta, sa strana snažila nadviazať užšie väzby s neonacistickou subkultúrou [12]. Voigt dokonca označil Hitlera za „veľkého nemeckého štátnika“ a navrhol Rudolfa Hessa na Nobelovu cenu za mier [9]. Strana otvorene presadzovala rasistické, antisemitské a xenofóbne myšlienky. Iný popredný predstaviteľ, Udo Pastörs, nazval Nemecko „republikou Židov“ (Judenrepublik) a Turkov označil za „semenné delá“ [12]. NPD útočila na nemecký národný futbalový tím, obviňovala globalizáciu z vykorisťovania a propagovala etnicky homogénny nemecký "Volk" [9,12].

Aj napriek čiastkovým úspechom v niektorých krajinských parlamentoch a komunálnych radách, na národnej úrovni zostala NPD bezvýznamná [11,12]. V roku 2017 nemecký ústavný súd rozhodol, že hoci NPD obhajuje rasistickú definíciu ľudu nezlučiteľnú s liberálnou demokraciou, nemá šancu zvrhnúť demokratický poriadok, a preto nebola zakázaná – bola jednoducho príliš malá a volebne bezvýznamná [2]. Tradičné strany ako CDU/CSU alebo SPD by nikdy neriskovali svoje pozície spoluprácou s takto radikálnymi subjektmi [10].

Moderná éra a vzostup AfD: Nová tvár populizmu

Zatiaľ čo NPD zostala volebne bezvýznamná a príliš malá na ovplyvňovanie legislatívy [2], na nemeckej politickej scéne sa objavil nový fenomén v podobe Alternatívy pre Nemecko (AfD), založenej v roku 2013 [13]. Pôvodne bola AfD stranou kritizujúcou Európsku úniu, vedenou Berndom Luckem a podporovanou vzdelanými občanmi s vysokými príjmami [13,14]. Avšak s príchodom viacerých kríz sa strana postupne radikalizovala. V roku 2015 prebrala kontrolu nad stranou Frauke Petry, čím AfD nastúpila na kurz nacionalistického populizmu [9,13]. Neskôr sa do popredia dostali figúry ako Alice Weidel a Alexander Gauland [14,15]. Alice Weidel, hoci má veľmi atypický profil pre krajnú pravicu, vedie prísne kontrolovanú kampaň ťažiacu z extrémnej polarizácie debaty o migrácii [15].

Kľúčovým zlomom a spúšťačom masívneho úspechu AfD bola takzvaná utečenecká kríza v rokoch 2015 – 2016, kedy do Nemecka prišlo viac ako milión žiadateľov o azyl [2,15,16]. AfD sa pretransformovala na virulentnú protiimigračnú stranu, ktorá ťaží z xenofóbnych a populistických resentimentov [9,15]. Viac ako 40 percent (a medzi voličmi AfD až 57 percent) ľudí uviedlo imigráciu ako politickú otázku, ktorá rozhodla o ich voľbe [17].

Okrem migrácie zohráva zásadnú úlohu ekonomická neistota a sociálny úpadok. Nemecká ekonomika čelí recesii, deindustrializácii, rastúcim cenám energií a čínskej konkurencii, čo tvrdo zasiahlo najmä pracujúcu triedu [2,16,18]. Voliči AfD z radov robotníckej triedy síce strane nepripisujú odborné znalosti v ekonomike, no boj proti azylantom a kriminalite radia vyššie [18]. AfD majstrovsky prepája problémy ako sú dostupné bývanie a prosperita s migráciou a vykresľuje imigrantov ako hrozbu pre nemecký životný štandard [18].

Za úspechom AfD stoja podľa výskumov dve hlavné hypotézy: pocity ekonomickej neistoty (strach zo straty zamestnania a sociálneho zostupu) a vnímaná kultúrna hrozba (tzv. kultúrny backlash) [19]. Prieskumy ukazujú, že AfD volia ľudia z regiónov s nižšou hustotou osídlenia, vyššou nezamestnanosťou a nižšou úrovňou vzdelania [17,20]. Ľudia majú pocit, že sú spoločensky marginalizovaní a že kultúrne elity už neprikladajú ich názorom žiadnu hodnotu [21]. Tento "strach z nedocenenia" či "statusová úzkosť" silne ovplyvňuje zámer voliť AfD aj u ekonomicky zabezpečených skupín obyvateľstva [21,22].

Zároveň sme svedkami prepadu dôvery v tradičné inštitúcie. Až 71 % respondentov v jednom z prieskumov súhlasilo, že sociálni demokrati (SPD) už nestoja jasne na strane pracujúcich [18]. AfD vo svojej rétorike útočí na etablované strany (tzv. "Altparteien"), systém a verejnoprávne médiá, pričom využíva termíny, ktoré používali už národní socialisti [9]. Strana sľubuje občanom, že elity sú odtrhnuté od reality, a rétorika typu „tí pri moci nemajú potuchy o tom, aký je váš skutočný život, ale my áno“ mimoriadne rezonuje u voličov [18].

Fenoménom samým o sebe je východné Nemecko, kde AfD dosahuje obzvlášť vysokú podporu a v niektorých spolkových krajinách, ako je Durínsko, získala mandát na zostavenie vlády [1,17]. Niekdajšia NDR je baštou AfD, kde líder durínskej pobočky, pravicový radikál Björn Höcke, dokázal získať cez 30 % hlasov a mandát na zostavenie vlády [1]. Tento úspech nie je len dôsledkom ekonomického zaostávania. Sociológ Steffen Mau zaviedol pre tento trend pojem ossifikácia – východné Nemecko volí inak, pretože si nárokuje právo presadzovať svoju vlastnú odlišnú identitu a už "dohnalo" Západ [1]. Historická skúsenosť z komunizmu viedla k tomu, že východní Nemci často neveria v tradičné politické zapojenie, ale uprednostňujú "mobilizáciu más na pouličné protesty" [1]. AfD im zároveň ponúka naratív, že práve oni sú tí "čistejší" Nemci, pretože po roku 1968 odolali multikulturalizmu, ktorý ovládol Západ [1].

Analógie a paralely s Weimarskou republikou

Hoci mnohí tvrdia, že vzostup radikálnej pravice je indikátorom návratu fašizmu z obdobia Tretej ríše a podmienky medzi rokmi 1918 a 1933 predstavovali špecifický fenomén [3], existujú zarážajúce analógie medzi minulosťou a súčasnosťou.

Nemecký sociológ Theodor Geiger už pri analýze volieb vo Weimarskej republike v 30. rokoch naznačil, že to bol "strach z nedocenenia" (dnes by sme to nazvali "statusová úzkosť"), ktorý vohnal rôznorodú strednú triedu do náručia NSDAP [23]. Podobne ako v 30. rokoch, kedy sa ekonomický úpadok a strata úspor spojili so strachom z budúcnosti a viedli k radikalizácii voličov [3,7], aj dnes vidíme, ako strata priemyselných pracovných miest, inflácia a kríza životných nákladov nahrávajú AfD [2,18].

Zaujímavý je aj výskum historickej perzistencie: obce, ktoré mali vysoký podiel hlasov pre nacistickú stranu koncom 20. a začiatkom 30. rokov, mali v rokoch 2016/17 aj vyšší podiel hlasov pre AfD [24]. Tento vzťah sa však objavil až po roku 2015, kedy stranu prevzalo konzervatívne, protiimigračné krídlo, čo naznačuje, že spoločným menovateľom medzi NSDAP a súčasnou AfD nie je antisemitizmus, ale nacionalizmus a xenofóbia ako reakcia na ekonomické ťažkosti [24].

Z politologického hľadiska zdieľa moderná extrémna pravica a historický fašizmus spoločné znaky. Obe hnutia sú nacionalistické (hoci nová extrémna pravica nie je expanzívna), využívajú populistický štýl s hlbokým rozdelením na "skazenú elitu" a "čistý ľud", sú antipluralitné, antiliberálne a presadzujú autoritársky charakter štátu, ktorý prísne trestá zločincov a nastoľuje zákon a poriadok [5].

Na druhej strane, dnešné Nemecko nie je Weimarská republika [10]. Zatiaľ čo Weimar bol "republikou bez republikánov", kde sa ľudia po páde cisárstva obávali demokracie, súčasné Nemecko dokázalo udržať vysokú úroveň politickej a sociálnej stability, čo dalo ľuďom dôveru v systém [3].

Ponaučenie pre moderné demokracie

Spolková republika Nemecko bola dlho považovaná za model pre svoje Vergangenheitsbewältigung – schopnosť kriticky preskúmať a vyvodiť ponaučenie z vlastnej minulosti [2]. Konrad Adenauer raz vyhlásil, že história je "súhrn vecí, ktorým sa dalo predísť" [3]. V súlade s touto teóriou Nemecko využíva vzostup Tretej ríše ako paradigmu toho, čím vláda nesmie byť [3].

Čo sa teda môžu moderné demokracie naučiť z pádov tradičných extrémistov a zo súčasného úspechu AfD [1,2,3,4]? V prvom rade to, že ignorovanie ekonomickej a sociálnej úzkosti občanov otvára dvere radikálom. Ak sa voliči cítia ekonomicky ohrození alebo kultúrne marginalizovaní, hľadajú alternatívu mimo politického konsenzu [17,21].

Demokratické strany sa však nesmú chytiť do pasce preberania rétoriky krajnej pravice. Ako upozorňujú experti, prevzatie terminológie a naratívu AfD by bolo obrovskou chybou [4]. Kľúčom je "odstrániť rasizmus z problémov, na ktoré AfD upozorňuje" [4]. Ak napríklad AfD tvrdí, že "kvôli utečencom je nedostatok bytov", demokratická odpoveď nesmie útočiť na utečencov, ale musí znieť: "poďme sa rozprávať o dostupnom bývaní" a priniesť reálne riešenia [4].

Zároveň, na zastavenie vzďaľovania sa Východu a Západu a na získanie sklamaných voličov späť, musí politický stred začať uvažovať inovatívne. Odborníci navrhujú priame zapojenie občanov prostredníctvom nekonvenčných a kreatívnych prostriedkov, akými sú napríklad miestne občianske zhromaždenia [1]. Iba vtedy, keď demokracia ukáže, že reálne načúva problémom bežných ľudí a zapojí ich prostredníctvom nekonvenčných prostriedkov, dokáže izolovať tých, ktorí zneužívajú strach a krízu na rozbíjanie samotných základov slobodnej spoločnosti [1,4]. Zostáva na dnešných generáciách, aby dokázali, že chyby z Weimaru zostanú natrvalo len varovaním v učebniciach dejepisu, a aby Nemecko naďalej slúžilo ako model kritického preskúmania a poučenia sa z vlastnej minulosti [2,3].

Zoznam referencií

[1] Success of far-right AfD shows east and west Germany are drifting further apart | Germany | The Guardian https://www.theguardian.com/world/article/2024/sep/01/success-far-right-afd-shows-east-west-germany-drifting-further-apart

[2] The End of the Postwar Model? Assessing Germany’s 2025 Elections and the Normalization of the Far Right illiberalism.org | https://www.illiberalism.org/the-end-of-the-postwar-model-assessing-germanys-2025-elections-and-the-normalization-of-the-far-right/

[3] Watson 41.

[4] Why did the Progressives fare badly and why did the AfD do so well? https://feps-europe.eu/german-elections-progressives-fare-badly-afd-well/

[5] [PDF] Extreme right parties in Europe today: definition and electoral ... https://pdfs.semanticscholar.org/f15f/bc8dd800fe91071fdae294ff1bd1a0ad0f03.pdf

[6] Rand C. Lewis, A Nazi Legacy: Right Wing Extremism in Postwar Germany. (New York, New York: Praeger Publishers, 1991), p. 20.

[7] Germany 1933: from democracy to dictatorship | Anne Frank House https://www.annefrank.org/en/anne-frank/go-in-depth/germany-1933-democracy-dictatorship/

[8] Thompson, 43.

[9] Far right politics in Germany: From fascism to populism? - LSE European Politics https://blogs.lse.ac.uk/europpblog/2018/01/24/far-right-politics-in-germany-from-fascism-to-populism/

[10] Zevedei Barbu, "Security For A Sick Psyche?" The Nazi Revolution: Germany's Guilt or Germany's Fate? (Boston, Massachusetts: D.C. Health and Company, 1959), p. 85.

[11] National Democratic Party of Germany (NPD) | Britannica https://www.britannica.com/topic/National-Democratic-Party-of-Germany

[12] Troubled times for German NPD | Hate Speech International https://www.hate-speech.org/troubled-times-for-german-npd/

[13] [PDF] Who Identifies with the AfD? Explorative Analyses in Longitudinal ... https://www.diw.de/documents/publikationen/73/diw_01.c.601358.de/diw_sp0983.pdf

[14] [PDF] The rise of the AfD: A social media analysis - OII Blogs https://blogs.oii.ox.ac.uk/policy/policy/wp-content/uploads/sites/77/2018/08/IPP2018-Serrano.pdf

[15] The Rise of the AfD and the Choice of Radicalism | Ifri https://www.ifri.org/en/papers/rise-afd-and-choice-radicalism

[16] Betz, H.-G. (1994), Radical Right-Wing Populism in Western Europe, Houndsmills

[17] Kiel study analyses success of the AfD in the last federal elections https://www.uni-kiel.de/en/details/news/038-afd-study

[18] Germany's AfD: The new neoliberal workers' party? https://www.dw.com/en/germanys-afd-the-new-neoliberal-workers-party/a-76506702

[19] Lengfeld, H. & Hirschle, J. (2009): Die Angst der Mittelschicht vor dem sozialen Abstieg. Eine Längsschnittanalyse 1984–2007. In: Zeitschrift für Soziologie, 38, 3, S. 379-398.

[20] Dorn, D, G Hanson and K Majlesi (2016), “Importing political polarization? the electoral consequences of rising trade exposure”, NBER Working Paper No. 22637).

[21] Gidron, N./P. A. Hall (2019), Populism as a Problem of Social Integration, in: Comparative Political Studies 53, 1027-1059

[22] Sthamer, E. (2018), Die AfD-Wahl als Antwort auf Statusängste?, in: Zeitschrift für Sozialreform 64, 563-591

[23] Geiger, T. (1930), Panik im Mittelstand, in: Die Arbeit 10, 637-654

[24] Cantoni, D, F Hagemeister, and M Westcott (2017), “Persistence and Activation of Right-Wing Political Ideology”, Munich Discussion Paper No. 2017-14.