Irán a demokracia sa v európskom a najmä slovenskom verejnom diskurze často javia ako nezlučiteľné protiklady. Pri pohľade na súčasný Irán, ktorému dominuje teokratický režim a nekompromisné potláčanie občianskych slobôd, je ľahké podľahnúť predstave, že iránska spoločnosť je vo svojej podstate antidemokratická. Opak je však pravdou.

Práve v kontexte aktuálneho politického diania a masových protivládnych protestov je nevyhnutné venovať sa téme iránskych demokratických intelektuálov. Títo myslitelia – historickí aj súčasní, žijúci v domovine i v exile – predstavujú myšlienkový prúd, ktorý je u nás do veľkej miery neznámy, no pre budúcnosť Blízkeho východu absolútne kľúčový. Ponúkajú ucelené vízie toho, ako by mohla fungovať iránska demokracia, ako by sa mal transformovať vzťah medzi štátom a náboženstvom a prečo islam nemusí byť prekážkou slobody.

Historické korene a zlyhania iránskej demokracie

Boj za demokratickejší a spravodlivejší Irán nie je fenoménom posledných rokov. Jeho korene siahajú minimálne do ústavnej revolúcie z roku 1906, ktorú možno chápať ako pokus o importovanie protodemokratického svetonázoru do tradičnej kmeňovej monarchie so zavedeným duchovenstvom. Tento projekt však nakoniec zlyhal a ustúpil pahlavíovskej autokracii a neskôr Islamskej republike [9].

Najpopulárnejším demokratickým lídrom, akého kedy Irán mal, bol sekulárny politik a premiér Mohammad Mossadek [12]. V roku 1951 sa dostal k moci s víziou nezávislého Iránu. Jeho snahy o znárodnenie iránskeho ropného priemyslu a vymanenie sa z britskej kontroly vyvolali obrovské nacionalistické nadšenie a posilnili demokratické inštitúcie [11,13]. Tento úspech mal však krátke trvanie. Americká CIA a britské spravodajské služby v roku 1953 zosnovali štátny prevrat, ktorý Mossadeka zvrhol a vrátil k moci šacha Mohammada Rezu Pahlavího [5,11,13]. Irán sa tak vrátil k autoritárskemu systému, pričom zahraničím sponzorovaný prevrat proti populárnemu lídrovi zasial semená protizápadnej revolúcie [13]. Šachova vízia globálnej iránskej veľmoci zlyhala pre autoritárske vládnutie, prísnu kontrolu politického života a odcudzenie takmer všetkých vrstiev iránskej spoločnosti [11].

V radoch liberálnych intelektuálov v minulosti vynikali osobnosti ako Mehdi Bazargan, Ali Shariati či AbolHasan Bani Sadr [12]. Medzi kľúčové historické postavy patrí aj významný učenec Mehdi Haeri Yazdi. Ako syn zakladateľa najväčšieho seminára v Kome a študent západnej filozofie (najmä Immanuela Kanta) sa ostro postavil proti teologicko-politickému projektu ajatolláha Chomejního. Yazdi odhalil neplatnosť Chomejního náboženských argumentov pre absolútne vládnutie (velayat-e faqih). Prijal výzvu modernity a na základe šiitských princípov vypracoval demokratickú politickú teóriu, za čo zaplatil domácim väzením v rokoch 1980 až 1983 [8].

Abdolkarim Soroush: Architekt náboženskej demokracie

Najvýraznejšou postavou súčasného iránskeho demokratického myslenia je nepochybne filozof Abdolkarim Soroush. Vďaka jeho vplyvu ho mnohí novinári označujú za „islamského Luthera“ [7]. Hoci spočiatku aktívne podporoval islamistický režim, pre ideologické nezhody sa od neho postupne dištancoval a svoje myšlienky mohol naplno rozvinúť až po roku 2000 v bezpečnom exile [4].

Soroush sa snaží zmieriť vieru s rozumom a duchovnú autoritu s politickou slobodou [10]. Odmieta, aby si akákoľvek skupina, vrátane duchovenstva, monopolizovala výklad náboženstva [6]. Argumentuje, že ľudské chápanie posvätných textov sa neustále vyvíja pod vplyvom doby a podmienok, a preto žiadny výklad nie je absolútny [6].

Podľa Sorousha je demokracia jedinou formou vlády, ktorá dokáže chrániť ľudské práva a zároveň zachovať náležitú úlohu náboženstva v politike [2]. Odmieta koncept „čisto sekulárnej“ vlády v náboženskej spoločnosti, pretože ak vláda odráža vôľu veriaceho ľudu, bude mať nevyhnutne náboženský charakter [2]. Neobhajuje však, aby sa náboženstvo zredukovalo na politickú ideológiu [2]. Práve naopak, Soroush v praktickej rovine presadzuje kvázi-sekulárny typ islamskej demokracie, v ktorom je náboženstvo obmedzené na sféru etiky a morálky [4].

Jeho pohľad na demokraciu je pluralitný. Rozlišuje medzi vnútornou slobodou (emancipáciou od vášní) a vonkajšou slobodou (oslobodením politickej sféry od despotov a šarlatánov) [7]. Aby bol človek skutočným veriacim, musí byť slobodný. Viera potvrdená pod hrozbou donútenia nie je pravou vierou. Sloboda je tak základom demokracie, ktorá zahŕňa nielen úctu k ľudským právam, slobodné voľby či slobodu prejavu, ale aj možnosť odvolať nekompetentných predstaviteľov moci [3,6]. Zaujímavý je jeho názor na úlohu duchovenstva: Soroush tvrdí, že práva kléru nie sú o nič väčšie ako privilégiá kohokoľvek iného. Nemajú žiadne apriórne právo vládnuť. Mali by pracovať ako všetci ostatní a mať nezávislý príjem z akademickej činnosti či výučby, aby sa predišlo kompromitácii ich samotných i islamu [6].

Základom jeho filozofie je presvedčenie, že hodnoty ako ľudské práva a spravodlivosť ležia mimo náboženstva a patria do domény filozofie. Náboženstvo totiž hovorí jazykom povinností, nie práv. Preto sa náboženstvo musí prispôsobiť spravodlivosti, a nie naopak [10,12].

Mohsen Kadivar a posun k sekulárnej demokracii

Kým Soroush hovorí o náboženskej demokracii s prvkami sekularizmu, iní intelektuáli v exile zachádzajú ešte ďalej. Príkladom je duchovný Mohsen Kadivar. Zlomom pre mnohých reformátorov bolo zlyhanie reformného prezidentstva Mohammada Chatámího (1997 – 2005) a následné brutálne potlačenie tzv. Zeleného hnutia v roku 2009. Tieto udalosti presvedčili Sorousha, Kadivara a ďalších, že predstava o funkčnej náboženskej demokracii v rámci súčasného systému bola ilúziou [9].

Kadivar sa otvorene stavia za odluku náboženstva od štátu [14]. Odmieta doktrínu absolútnej vlády islamských právnikov (velayat-e faqih), na ktorej je postavený súčasný režim [14]. Centrálnu úlohu v jeho teóriách zohráva koncept spravodlivosti. Tvrdí, že kým islam slúži na realizáciu spravodlivosti, samotná definícia spravodlivosti sa mení. Islamské zákony mohli byť považované za spravodlivé v čase Proroka, ale keďže sa chápanie spravodlivosti zmenilo, musia sa zmeniť aj zákony – obzvlášť tie, ktoré sa týkajú práv žien [14]. Kadivar presadzuje postupné sťahovanie náboženstva zo spoločnosti a namiesto nahrádzania zastaraných prikázaní novými by tieto oblasti rád prenechal sekulárnym zákonodarcom [14]. Spolu s inými teológmi dospeli k záveru, že Boh stvoril ľudí so slobodnou vôľou a dostatočným rozumom na to, aby zvládli svetské záležitosti, čím vzniká liberálno-sekulárna a prodemokratická teológia v rámci šiitskeho islamu [9].

Ďalšie vízie exilu a vplyv na súčasnú spoločnosť

Politické vízie o budúcnosti Iránu neprichádzajú len od filozofov a duchovných. Na politickej scéne v exile rezonujú aj hlasy ako Reza Pahlaví, syn zosnulého šacha. Pahlaví predstavil víziu post-islamského Iránu, v ktorom by krajina ukončila svoj vojenský jadrový program, uznala Izrael a normalizovala vzťahy so Spojenými štátmi. Sľúbil ukončenie podpory teroristických organizácií a boj proti radikálnemu islamizmu, čím chce z Iránu urobiť stabilizačnú silu v regióne [1].

Obrovský vplyv majú aktivisti za ľudské práva. Po vlne protestov v rokoch 2017 a 2018 vydalo pätnásť vysokoprofilových disidentov vyhlásenie vyzývajúce k ľudovému referendu na zabezpečenie pokojného prechodu k sekulárnemu parlamentnému demokratickému režimu [9]. Nasledovalo vyhlásenie štrnástich aktivistiek, ktoré obvinili režim z diskriminačných zákonov voči ženám a požadovali sekulárnu demokraciu [9]. Tieto snahy vyvolali na internete masívnu podpornú kampaň „Ja som ten pätnásty“ [9].

Vyvstáva dôležitá otázka: aký vplyv majú títo intelektuáli a aktivisti v exile na dnešný Irán? Iránske vedenie tvrdo zakročilo proti otvorenej kritike režimu priamo v krajine [5]. Zlaté časy, kedy reformátori mohli doma vydávať knihy či prednášať, sú preč. Náhradou za priame stretnutia sa však stal internet [14]. Osobnosti ako Soroush či Kadivar na svojich webových stránkach dokumentujú prednášky, rozhovory a publikujú celé knihy vo forme zvukových súborov. Kadivarova stránka funguje doslova ako rozsiahla knižnica [14]. Mnohé z ich článkov vyvolávajú v Iráne živé diskusie, čím si exulanti udržiavajú kontakt so svojimi študentmi a podporovateľmi, a posolstvo reformy žije naďalej v rozľahlom virtuálnom priestore [14].

Záver a zamyslenie

Myšlienky iránskych demokratických intelektuálov nám predstavujú alternatívny, vysoko racionálny a hlboko humanistický pohľad na spoločnosť, v ktorej môže koexistovať rešpekt k náboženskej tradícii s dodržiavaním univerzálnych ľudských práv. Ich spoločným menovateľom je snaha chrániť politickú moc pred zneužitím pod rúškom posvätnosti.

Mali však ich názory niekedy reálne uplatnenie v praxi? Z historického hľadiska iránske demokratické hnutia doplatili buď na surové zahraničné intervencie (ako pri Mossadekovi), alebo na nepoddajnú teokratickú ústavnú štruktúru samotnej Islamskej republiky. Ako ukázali reformné roky prezidenta Chatámího, kedy sa zdalo, že by sa časť Soroushových a reformných ideí mohla pretaviť do reality, systém založený na absolútnej vláde duchovného vodcu nedokáže absorbovať skutočnú demokratizáciu [9].

Prečo sú momentálne tieto snahy často odsúdené na neúspech? Odpoveď tkvie v inštitucionálnej povahe režimu. Kým intelektuáli zdôrazňujú, že hodnoty vládnutia majú byť odvodené z ľudských práv a súhlasu ľudu, režim odvodzuje svoju legitimitu z exkluzívneho práva na výklad božieho zákona.

Napriek tomu nie sú tieto idey zbytočné. Okolnosti pre ich reálnu aplikáciu by mohli nastať vo chvíli štrukturálneho zlomu – ak by masový tlak zdola (podporovaný internetovou kampaňou exilových mysliteľov) viedol k ústavným zmenám alebo referendu, po ktorom volajú dnešní disidenti. Myšlienky intelektuálov ako Soroush a Kadivar poskytujú potrebný teoretický a morálny fundament. Sú dôkazom pre iránsku spoločnosť i západný svet, že boj za demokratický a sekulárny Irán nie je namierený proti kultúrnej identite krajiny, ale je logickým, racionálnym a nevyhnutným krokom k jej záchrane.

Zoznam referencii

[1] Exiled Iranian Prince Unveils Vision For A Democratic, Pro‑peace Iran - i24NEWS https://www.i24news.tv/en/news/middle-east/iran-eastern-states/artc-exiled-iranian-prince-unveils-vision-for-a-democratic-pro-peace-iran

[2] Abdolkarim Soroush, "Hukumat-i Dimukratik-i Dini?" (A Religious Democratic Government?), Kiyan 3, no. 11 (1993): 12.

[3] "Mudara va Mudiriyat-i Mu'minan, Sukhani dar Nisbat-i Din va Dimukrasi," 4.

[4] “Islamic democracy” with reference to the political thought of Abdolkarim Soroush and Rachid al-Ghannouchi - Κέντρο Μεσογειακών, Μεσανατολικών και Ισλαμικών Σπουδών https://cemmis.edu.gr/publication/islamic-democracy-with-reference-to-the-political-thought-of-abdolkarim-soroush-and-rachid-al-ghannouchi-2/

[5] Religion and Politics in Iran | Council on Foreign Relations https://www.cfr.org/backgrounders/religion-and-politics-iran

[6] AbdolKarim Soroush :: عبدالكريم سروش » Works On Soroush

[7] Philosophy and Religion: Liberal Democracy in Islam: Abdolkarim Soroush | Reset DOC https://www.resetdoc.org/story/liberal-democracy-in-islam-abdolkarim-soroush/

[8] See Fatimah Jaffer, “Mehdi Haeri Yazdi, An Insight into His Intellectual and Political Philosophy,” Center for Islamic Shi’a Studies Research Series/04, February 2018, http://shiastudies.org/docs/pdfs/mehdi-haeri-yazdi—an-insight-into-his-intellectual-and-political-philosophy.

[9] Iranians Turn Away from the Islamic Republic | Journal of Democracy https://www.journalofdemocracy.org/articles/iranians-turn-away-from-the-islamic-republic/

[10] The Western reader of some of Soroush's writings, including his article "The Sense and Essence of Secularism," in this volume, would be struck by the categorical tone of his argument on Western secularism. Soroush is, after all, an outsider, an "Occidentalist" philosopher, not a sociologist. The Western reader should bear in mind that Soroush's position is important, not because it is original—for the most part, it is not—but because it represents a native synthesis of the Western politi-cal philosophy with traditional Islamic precepts; and that it is articulated by an Islamic thinker with a growing and enthusiastic native audience.

[11] The Iranian Revolution: Islamic Fundamentalism Confronts Modern Secularism | Encyclopedia.com https://www.encyclopedia.com/history/energy-government-and-defense-magazines/iranian-revolution-islamic-fundamentalism-confronts-modern-secularism

[12] [PDF] 'Islam versus the West' and the Political Thought of AbdolKarim ... https://ciaotest.cc.columbia.edu/olj/aln/aln_spring06/aln_spring06a.pdf

[13] For details of the episode, see Stephen Kinzer, All the Shah’s Men: An American coup and the Roots of Middle East Terror (New Jersey: Jon Wiley and Sons, 2003).

[14] Iranian Reformist Thinkers in Exile: More Freedom, Less Impact? | Qantara.de https://qantara.de/en/article/iranian-reformist-thinkers-exile-more-freedom-less-impact