Meniaci sa svet

Polovica obyvateľov dnešnej Británie vyznáva iné náboženstvá, alebo nepatrí k vôbec žiadnemu vierovyznaniu [2]. Kráľ Karol III. preto otvorene vyjadril túžbu byť panovníkom, ktorý vládne v multikonfesionálnom štáte s rovnakým rešpektom ku všetkým občanom [2]. Počas špeciálneho prejavu k viac ako tridsiatim náboženským lídrom v Buckinghamskom paláci zdôraznil, že má osobnú povinnosť chrániť rozmanitosť krajiny [2].

Už v roku 1994 Karol naznačil, že by radšej používal titul ochranca viery vo všeobecnosti, a nie len jednej konkrétnej [2]. Vo svojom posolstve vyzdvihol pozitívny vplyv kostolov, synagóg, mešít, chrámov a gurdvár pre celú britskú spoločnosť [2]. Z pozície panovníka vyhlásil, že jeho práca musí nutne zahŕňať ochranu priestoru pre samotnú vieru a hodnoty, ktorými sa ľudia riadia [2].

Hoci kráľ nemá v cirkvi reálne pastoračné povinnosti a nie je vysvätený, formálne na radu premiéra vymenúva arcibiskupov, biskupov a dekanov [18]. Najvyšším duchovným lídrom cirkvi však naďalej zostáva arcibiskup z Canterbury, ktorým je v súčasnosti hlava celosvetového anglikánskeho spoločenstva [17]. Aby sme pochopili tento unikátny fenomén prepojenia koruny s cirkvou, musíme sa vrátiť do turbulentného 16. storočia [7].

Šesť žien a žiadny pápež

Anglická reformácia začala primárne z osobných a politických dôvodov kráľa Henricha VIII., ktorý zúfalo potreboval mužského dediča [7]. Jeho prvá manželka, Katarína Aragónska, mu porodila len dcéru Máriu a kráľ sa logicky obával, že bez syna Tudorovská línia zanikne [7]. Henrich navyše vášnivo miloval dvornú dámu Annu Boleynovú, ktorá sa však odmietla stať jeho milenkou a žiadala riadny sobáš [7].

Kráľ argumentoval tým, že manželstvo s Katarínou, vdovou po jeho bratovi Arturovi, je podľa biblickej knihy Levitikus zakázané a ide proti Božej vôli [7]. V roku 1527 preto požiadal pápeža Klementa VII. o anulovanie tohto zväzku, aby sa mohol okamžite znovu oženiť [7]. Pápež však túto mimoriadne zle načasovanú žiadosť odmietol, pretože sa obával podkopania vlastnej autority a hnevu Kataríninho synovca, vplyvného rímskeho cisára Karola V., ktorého vzbúrení vojaci, medzi ktorými už bolo aj veľa prívržencov Martina Luthera, práve vyplienili Rím a pápeža pri tom takmer zabili [7].

Po rokoch neúspešnej diplomacie Henrich využil parlament, aby natrvalo presadil kráľovskú autoritu nad anglickou cirkvou [9]. V roku 1533 parlament prijal zákon, ktorý zakazoval odvolania v právnych prípadoch mimo územia Anglicka, čo arcibiskupovi z Canterbury konečne umožnilo manželstvo zrušiť [9]. Následne bol v roku 1534 prijatý Zákon o zvrchovanosti, ktorý formálne zrušil pápežskú moc a vyhlásil kráľa za najvyššiu hlavu anglikánskej cirkvi [9].

Za Henrichovým krokom stála aj túžba po absolútnej moci a obrovských príjmoch, ktorými vtedy katolícka cirkev disponovala [7]. S pomocou reformných radcov ako Thomas Cromwell a arcibiskupa Thomasa Cranmera začal kráľ radikálne pretvárať náboženský život v krajine [7]. Pre laický ľud to malo fatálne následky, keďže odopretie novej prísahy vernosti kráľovi sa často trestalo okamžitou smrťou [4].

Kláštory nezatvárali len komunisti

Od roku 1535 začali kráľovskí komisári na základe často vymyslených dôkazov o korupcii neľútostne zatvárať menšie i väčšie kláštory [7]. Celkovo bolo zrušených okolo 800 náboženských domov a ich obrovské majetky, ktoré tvorili tretinu pôdy v krajine, prepadli korune [7]. Išlo o najväčšie prerozdelenie majetku v Anglicku od čias normanského dobytia, vďaka ktorému kráľ štedro odmeňoval svojich verných radcov [7].

Táto revolúcia nebola medzi bežným obyvateľstvom vítaná a mnohí Angličania tieto drastické zmeny aktívne odmietali, pričom došlo k viacerým ozbrojeným vzburám, ktoré boli brutálne potlačené [4]. Kráľovské nariadenia viedli k ničeniu populárnych svätýň, ako bola socha Panny Márie vo Walsinghame, a k nenávratnej strate starodávnych textov [4]. Kladným aspektom však bolo nariadenie z roku 1538, ktoré farnostiam prikazovalo zakúpiť si anglickú Bibliu, aby k nej mali prvýkrát prístup aj bežní ľudia [7].

Po Henrichovej smrti sa krajina stala dejiskom krvavých bojov medzi evanjelikálnymi a konzervatívnymi frakciami [7]. Krátka vláda jeho syna Eduarda VI. síce priniesla radikálnu reformáciu, no po jeho smrti sa na trón opäť dostala katolícka kráľovná Mária [16]. Toto prechodné obdobie bolo poznačené upaľovaním mučeníkov na oboch stranách a krutými trestnými zákonmi voči náboženským oponentom [10].

Konflikt so Španielskom

Vytvorenie vlastnej cirkvi malo mimoriadne závažný dopad aj na britskú zahraničnú politiku. Rozkol s Rímom spôsobil, že Anglicko zostalo ekonomicky a politicky odrezané od vtedajšej mocnej katolíckej Európy [7]. V prípade, že by Henrich zostal poslušným katolíkom, k neskoršej anglo-španielskej vojne by zrejme nikdy nedošlo, keďže jej príčiny boli rýdzo náboženské [4].

Na druhej strane, nová protestantská identita umožnila Anglicku vstupovať do ozbrojených konfliktov na strane iných protestantských štátov [4]. Bez anglickej pomoci by bola napríklad známa Tridsaťročná vojna pre protestantov pravdepodobne oveľa kratším a neúspešnejším konfliktom [4]. Vďaka tomuto politickému smerovaniu mohla Británia následne úspešne mariť francúzske snahy o nadvládu v Európe až do roku 1815 [4].

Kráľ verzus parlament

Vnútropolitické náboženské rozbroje vyvrcholili v 17. storočí občianskou vojnou, ktorá sa začala v roku 1642 [11]. Proti sebe tvrdo stáli puritáni, ktorí chceli cirkev očistiť, a konzervatívne frakcie snažiace sa zachovať tradičné presvedčenia a biskupstvá [11]. Biskupi totiž fungovali aj ako štátni cenzori a sedeli v Snemovni lordov, čo napokon viedlo k ich násilnému vyhnaniu z parlamentu [12].

Po porážke roajalistov v roku 1646 bolo biskupstvo formálne zrušené a samotná anglikánska liturgia bola postavená mimo zákon [13]. Až neskorší návrat Stuartovcov na trón v roku 1660 znamenal pre cirkev čiastočné obnovenie podoby blízkej zlatej alžbetínskej ére [14]. Definitívny koniec nádejám katolíkov však priniesla až takzvaná Slávna revolúcia v roku 1688, kedy musel z krajiny utiecť katolícky kráľ Jakub II., mladší syn popraveného Karola I. [5].

Tento prevrat viedol k prijatiu dôležitých ústavných zákonov, ktoré navždy zmenili líniu britského následníctva. Na prelome storočí vládla dcéra vyhnaného Jakuba, kráľovná Anna, ktorá napriek mnohým pôrodom nemala na konci svojho života žiadneho žijúceho dediča [1]. Aby sa zamedzilo opätovnému mocenskému nástupu katolíkov, anglický parlament v roku 1701 prijal kľúčový Zákon o nástupníctve (Act of Settlement) [5].

Následníctvo stanovuje zákon

Tento historický zákon natrvalo stanovil, že britský panovník musí byť bezpodmienečne protestantom a nesmie sa zosobášiť s katolíkom [5]. Ak by sa následník trónu zmieril s rímskou cirkvou, poddaní by boli okamžite zbavení ústavnej povinnosti slúžiť mu a poslúchať ho [5]. Trón mal po Anne automaticky prejsť na kurfirstku Žofiu Hanoverskú, vnučku kráľa Jakuba I., a na jej legitímnych protestantských potomkov [5].

V dôsledku tohto zákona bolo z nástupníckej línie vyradených vyše päťdesiat pokrvných príbuzných kráľovnej Anny len kvôli ich katolíckemu vierovyznaniu [1]. Žofia Hanoverská napokon zomrela dva mesiace pred Annou, takže korunu prekvapivo zdedil jej nemecký syn ako kráľ Juraj I. [5]. Nový zákon zároveň dramaticky znížil moc monarchu tým, že podmienil jeho cesty do zahraničia a vyhlásenie vojen súhlasom parlamentu [5].

Zákon o nástupníctve z roku 1701 obmedzil aj zahraničný vplyv, keď zakázal cudzincom pôsobiť v kráľovskej rade a parlamente [5]. Nezávislosť súdnictva bola garantovaná novým pravidlom, že sudcov mohol odvolať len samotný parlament, čím ich zákon chránil pred kráľovým hnevom [5]. Tieto striktné pravidlá definitívne položili stabilné základy modernej konštitučnej monarchie a parlamentného systému vlády v Británii [5].

Nástupnícky zákon fungoval takmer v nezmenenej forme úctyhodných tristo rokov, kým nedošlo k jeho nevyhnutnej modernizácii. Zákon o následníctve z roku 2013 definitívne ukončil systém uprednostňovania mužských potomkov pre všetky kráľovské deti narodené po októbri 2011 [5]. Rovnako bolo zrušené prísne pravidlo, podľa ktorého boli z línie automaticky vylúčení tí členovia rodiny, ktorí sa zosobášili s rímskym katolíkom [5].

Základná ústavná povinnosť samotného monarchu byť v spoločenstve s anglikánskou cirkvou a udržiavať protestantskú vieru však zostala v plnej platnosti [5]. Zmenou tohto zákona sa do nástupníckej línie na 34. miesto vrátil napríklad George Windsor, gróf zo St. Andrews, ktorý sa oženil s katolíčkou už v roku 1988 [5]. Čo by sa však stalo s britským trónom, ak by v 16. storočí k reformácii vôbec nedošlo a Anglicko by navždy zostalo katolícke?

Kto by vládol miesto Karola?

Podľa priaznivcov takzvanej jakobitskej následníckej línie by dejiny monarchie vyzerali úplne inak [15]. Títo nasledovníci veria, že koruna mala od smrti zosadeného kráľa Jakuba II. prechádzať katolíckou líniou podľa historického pravidla prvorodenstva mužov [15]. Posledný priamy potomok Jakuba II. zomrel v roku 1807 a legitímny nárok na trón prešiel na dedičov dcéry kráľa Karola I. [20].

Dnes túto alternatívnu katolícku líniu reprezentuje princ Franz, bavorský vojvoda, ktorý sa narodil v roku 1933 [6]. Podľa jakobitských princípov je práve on právoplatným vládcom Anglicka, Škótska a Írska, hoci sám tento historický nárok nijako aktívne nepresadzuje [19]. Jeho hovorca jasne deklaroval, že túto dedičskú pozíciu považuje za čisto hypotetickú otázku, ktorá bavorského vojvodu vôbec netrápi [15].

Okrem vojvodu Franza patrí do tejto spletitej dedičskej línie aj princ Max Bavorský a jeho neter, dedičná princezná Sophie z Lichtenštajnska [6]. Zástupcom vedľajšej vetvy tohto rodu je zase súčasný španielsky grand Carlos Fitz-James Stuart, dvanásty vojvoda z Alby [6]. Ak by teda Anglicko zostalo verné katolíckej cirkvi, britskému impériu by dnes namiesto Karola zrejme vládol nemecký aristokrat.

Realita je však iná a moderná britská monarchia stojí na pevných základoch kompromisov a historických rozhodnutí parlamentu z 18. storočia. Kráľ Karol III. nesie dedičstvo týchto zmien s obrovskou úctou k minulosti, no so zreteľným pohľadom upretým do budúcnosti. Jeho úprimné úsilie pôsobiť ako ochranca všetkých vier ukazuje, že aj funkcia najvyššieho guvernéra štátnej cirkvi sa dokáže prispôsobiť modernému a rozmanitému svetu [2].

Zoznam referencií

[1] Exploring the British Line of Succession: From Glorious Revolution to Gender Equality | Guide London https://www.guidelondon.org.uk/blog/british-monarchy/british-line-of-succession

[2] King Charles III - Faith and beliefs - Christianity https://www.christianity.org.uk/article/king-charles-iii-faith-and-beliefs

[3] Q&A: Anglicanism and the Monarchy - Juicy Ecumenism https://juicyecumenism.com/2022/09/08/anglicanism-monarchy

[4] If there was a Catholic British monarch, would that be the end of the UK? https://www.quora.com/If-there-was-a-Catholic-British-monarch-would-that-be-the-end-of-the-UK

[5] Act of Settlement of 1701 | Background, Provisions, Facts & Worksheets https://schoolhistory.co.uk/early-modern/act-of-settlement-1701

[6] Jacobite succession facts for kids https://kids.kiddle.co/Jacobite_succession

[7] The Break with Rome – Henry VIII: Defender of the Faith? https://stories.sal.org.uk/henryviii/the-break-with-rome

[8] [1] Canon A 7 "Of the Royal Supremacy"

[9] Shagan 2017, pp. 29–31.

[10] Anglican and Episcopal History. Historical Society of the Episcopal Church. 2003. p. 15. Others had made similar observations, Patrick McGrath commenting that the Church of England was not a middle way between Roman Catholic and Protestant, but "between different forms of Protestantism", and William Monter describing the Church of England as "a unique style of Protestantism, a via media between the Reformed and Lutheran traditions". MacCulloch has described Cranmer as seeking a middle way between Zurich and Wittenberg but elsewhere remarks that the Church of England was "nearer Zurich and Geneva than Wittenberg.

[11] Helmholz 2003, p. 102.

[12] Wedgwood 1983, p. 31.

[13] King 1968, pp. 523–537.

[14] Miller, John (1978). James II; A study in kingship. Menthuen. pp. 172–173. ISBN 978-0413652904.

[15] Richard Alleyne; Harry de Quetteville (7 April 2008). "Act repeal could make Franz Herzog von Bayern new King of England and Scotland". Daily Telegraph. Archived from the original on 17 June 2008. Retrieved 22 June 2008.

[16] Commentaries on the Laws of England, book 1, chapter 3: "Of the King, and His Title" (1765-69), Sir William Blackstone

[17] [PDF] The Roles of The King https://media.rct.uk/sites/default/files/resources/Teacher%20Presentation%20Notes_What%20is%20the%20role%20of%20our%20King.pdf

[18] https://en.wikipedia.org/wiki/Supreme_Governor_of_the_Church_of_England

[19] Franz, Duke of Bavaria. The British Museum. © 2020 The Trustees of the British Museum.

[20] Encyclopaedia Britannica: A Dictionary of Arts, Sciences, Literature and General Information, 11th edn, New York: Encyclopaedia Britannica Co., 1911.