Nová sila na scéne

Britská Labouristická strana sa zrodila na prelome 19. a 20. storočia z hlbokej frustrácie robotníckej triedy, ktorá nemala svoje vlastné politické zastúpenie [21]. Vo februári 1900 sa v Londýne na Farringdon Street stretli zástupcovia odborov, Nezávislej labouristickej strany a ľavicovej Fabiánskej spoločnosti [2]. Delegáti sa tam dohodli na vytvorení takzvaného Výboru pre zastúpenie pracujúcich (LRC), ktorý následne v roku 1906 oficiálne prijal známy názov Labouristická strana, čiže v preklade Strana práce [2].

Pri zrode tohto silného hnutia stál legendárny politik Keir Hardie, ktorý mal za cieľ presvedčiť odbory, aby prestali podporovať vtedajšiu Liberálnu stranu a vytvorili si vlastný hlas [36]. Rozhodujúcim impulzom pre masové zjednotenie robotníkov bol súdny spor Taff Vale z roku 1901, ktorý finančne zruinoval štrajkujúcich zamestnancov železníc a obmedzil ich práva [31]. Odborári si okamžite uvedomili, že ak chcú zmeniť neférové zákony, musia mať vlastných zástupcov priamo v parlamente [31].

Striedanie pri vesle

Už v dvadsiatych rokoch 20. storočia labouristi dokázali vytlačiť zoslabnutú Liberálnu stranu a stali sa hlavnou oficiálnou opozíciou voči konzervatívcom [37]. V britskom systéme dvoch strán odvtedy reprezentujú stredo-ľavicové, sociálno-demokratické hodnoty s dôrazom na aktívnu úlohu štátu v ekonomike [21]. Týmto spôsobom sa natrvalo etablovali ako jedna z dvoch politických síl, ktoré sa pravidelne striedajú pri riadení Spojeného kráľovstva [42].

Prvý, hoci len krátky a menšinový kabinet, zostavili labouristi už v roku 1924 pod vedením priekopníka Ramsayho MacDonalda [21]. Ich skutočným historickým triumfom však boli povojnové voľby v roku 1945, keď obľúbený Clement Attlee získal nevídanú väčšinu 146 kresiel [21]. Tento prelomový kabinet následne zmenil tvár Británie rozsiahlym znárodňovaním a vytvorením moderného sociálneho štátu, ktorého vlakovou loďou bola slávna, hoci v súčasnosti už skôr nechvalne známa, Národná zdravotná služba (NHS) [21].

Vzostupy a pády

Ďalšie veľké víťazstvá prišli v 60. rokoch, keď energický Harold Wilson ukončil trinásť rokov trvajúcu vládu konzervatívcov [36]. Najmasívnejší volebný zisk však strana zaznamenala na konci milénia v roku 1997 pod vedením Tonyho Blaira, ktorý získal absolútnu väčšinu až 179 kresiel [37]. V živej pamäti pritom stále rezonuje aj drvivé víťazstvo Keira Starmera z júla 2024, keď strana získala ohromných 411 mandátov [42].

História labouristov však zďaleka nie je len prehliadkou úspechov, ale aj zničujúcich prehier a bolestivých vnútorných kríz. V roku 1931 premiér MacDonald stratil podporu vlastnej strany, vytvoril krízovú koalíciu s konzervatívcami a labouristi v následných voľbách padli na priepastných 52 kresiel [21]. Samotný MacDonald bol následne z vlastných radov vylúčený a mnohými radovými straníkmi ostro odsudzovaný ako zradca pracujúcej triedy [3,40].

Ďalšou historickou pohromou boli voľby v roku 1983 pod vedením radikálne ľavicového intelektuála Michaela Foota. Jeho vtedajší predvolebný program bol taký extrémny, že ho kritici vtipne označili za "najdlhší list na rozlúčku pred samovraždou v dejinách" [25]. Strana vtedy utŕžila krutú porážku a získala len 27,6 % hlasov, čo bol jej absolútne najhorší výsledok od roku 1918 [37].

Na zoznam lídrov, ktorí skončili na pomyselnom smetisku dejín, sa v nedávnej dobe neslávne zapísal aj Jeremy Corbyn. Jeho pôsobenie bolo poznačené vnútornými konfliktmi ohľadom antisemitizmu a vyvrcholilo katastrofálnymi voľbami v roku 2019, keď labouristi získali iba 202 kresiel [27,37]. Tento radikál bol nakoniec v roku 2024 z radov strany definitívne vylúčený a v parlamente zasadol len ako nezávislý poslanec [28].

Paradoxne, nečakane rýchly pád zažil napokon aj samotný Keir Starmer, ktorý síce v roku 2024 masívne vyhral, ale čoskoro sa pre politické prešľapy stal najmenej populárnym premiérom od roku 1977 [29]. Po sérii potupných prehier v doplňujúcich voľbách a strate desiatok lokálnych zastupiteľstiev na jar 2026 musel pod obrovským tlakom v júni rezignovať [24,30].

Na opačnom póle straníckej mytológie naopak stoja ikonickí hrdinovia, ku ktorým s úctou vzhliadajú celé generácie labouristov. Popri samotnom zakladateľovi Keirovi Hardiemu je to bezpochyby Clement Attlee, ktorý je vďaka pragmatizmu bežne vnímaný ako najúspešnejší líder strany [37,38]. Jeho ohnivý minister zdravotníctva Aneurin Bevan si zároveň zaslúžil nehynúcu slávu vďaka odvážnemu presadeniu bezplatného zdravotníctva [33,38].

Do cteného panteónu slávnych patrí aj Harold Wilson, ktorý v 60. rokoch presadil výraznú ekonomickú modernizáciu spoločnosti, vznik Otvorenej univerzity a mnohé sociálne reformy [37]. Tony Blair, hoci je dnes často tvrdo kritizovaný za inváziu do Iraku, zostáva štatisticky najúspešnejším moderným politikom strany [26,37]. Práve on totiž dokázal po prvýkrát zaviesť minimálnu mzdu, presadiť ústavnú devolúciu a vyhrať až troje celoštátnych volieb za sebou [37,39].

Jedinečnosť Labouristickej strany spočíva v jej pevnom prepojení na odborové zväzy, ktoré ju reálne založili a dodnes ju aj masívne financujú [1]. Tento vzťah, ktorý bývalý odborársky predák Jack Jones mimoriadne výstižne opísal slovami "vražda možno, rozvod nikdy", však rozhodne nebol vždy idylický [22]. Odbory mali totiž v strane dlho obrovskú moc prostredníctvom kontroverzného blokového hlasovania, čo neraz vyvolávalo vnútrostranícke napätie [4].

Zásadný zlom priniesol opäť Tony Blair, ktorý dokázal toto blokové hlasovanie ukončiť, čím stranu politicky zmodernizoval a posunul ju z extrémnejšej ľavice viac do politického stredu [23,34]. Vplyv odborov na výber kandidátov sa tým znížil, čo viedlo k ich frustrácii a občasným hrozbám odchodu zo strany [36,43]. Najnovšia vážna roztržka nastala v marci 2026, keď kľúčový zväz Unite the Union znížil svoj príspevok strane o priepastných 40 % na protest proti prístupu labouristov k štrajku smetiarov v Birminghame [41].

Čo prinesie budúcnosť?

Do tohto zložitého a neustále sa meniaceho ekosystému vstupuje nový premiér Andy Burnham, médiami často s obľubou prezývaný aj "Kráľ Severu" [35]. Túto lichotivú prezývku získal ešte ako starosta Veľkého Manchestru, keď sa v roku 2020 mimoriadne ostro postavil proti prísnym vládnym pandemickým reštrikciám [35]. Svojim civilným, neformálnym a priateľským vystupovaním si získal širokú verejnosť, vďaka čomu mal v roku 2026 ako jediný z popredných britských politikov stabilne kladné hodnotenie v prieskumoch [18,35].

Burnhamov politický profil sa postupne dlhodobo formoval a dnes sa on sám jednoznačne označuje za zástancu "mäkkej ľavice" a takzvaného "ašpiračného socializmu" [6,7]. Jeho nová politická filozofia, mediálne známa ako "manchesterizmus", odmieta neoliberalizmus a presadzuje ekonomiku priateľskú k biznisu, ktorá však nevyhnutne zohľadňuje sociálne benefity širokej verejnosti [8,9]. Burnham je zástancom ústavnej devolúcie, silnejšej regionálnej identity a presunu dôležitých právomocí z londýnskeho Westminsteru priamo do regiónov [10,13].

K vytúženému premiérskemu kreslu sa prepracoval po nezvyčajne hladkom procese vnútrostraníckej voľby, ktorá pripomínala skôr korunováciu. Keď bolo v júni jasné, že padajúci Starmer končí, Labouristická strana viedla dianie tak, že Burnham sa stal prakticky jediným kandidátom a vo voľbách nového lídra nemal žiadneho reálneho vyzývateľa [19,20]. Rýchlo sa tak stal prvým skutočným Severanom na čele britskej vlády od čias úradovania Harolda Wilsona (Tony Blair sa síce narodil v Edinburgu, ale od mladosti pôsobil na juhu krajiny) [35].

Udrží sa Kráľ severu dlhšie ako predchodcovia?

Program nového premiéra šikovne kombinuje pragmatizmus s viacerými odvážnymi ľavicovými zásahmi do ekonomiky. Plánuje previesť kľúčovú energetiku, vodárne či dopravu pod silnejšiu verejnú kontrolu a netají sa úmyslom opätovne znárodniť obriu spoločnosť Thames Water [11,12]. Už ako starosta Manchestru úspešne otestoval prelomovú integráciu lokálnej dopravy pod verejnú správu v systéme známom ako "Bee Network", čo chce teraz replikovať na celoštátnej úrovni [10,35].

Obrovským prekvapením jeho politickej platformy je nedávny prísľub vydávania úplne nových licencií na ťažbu ropy a plynu v Severnom mori [35]. Tento pragmatický krok je v priamom rozpore so sľubmi jeho predchodcu Starmera a vyvolal poriadne búrlivé diskusie o ekologickom smerovaní strany [35]. Hneď v prvý deň v premiérskej funkcii tiež rázne ohlásil, že s okamžitou platnosťou zruší predchádzajúci plán na zavedenie digitálnych preukazov totožnosti [35].

V oblasti dôležitej zahraničnej politiky chce Burnham striktne udržať silnú podporu pre napadnutú Ukrajinu a rázne odmieta priamu západnú vojenskú angažovanosť v prebiehajúcej iránskej vojne z roku 2026 [14,17]. Pri náročnom konflikte v Gaze sa už v roku 2023 jasne postavil za okamžité prímerie a aktívne podporuje plnohodnotnú existenciu samostatného palestínskeho štátu [15,16]. Na druhej strane sa vôbec neočakáva, že by sa Británia za jeho vlády chcela vrátiť do Európskej únie, hoci mieni odstrániť viaceré obchodné bariéry a vyjednať úplne nový spoločný bezpečnostný pakt [42].

Burnham prevzal rozkolísanú vládu v náročnom období, keď obľúbenosť labouristov strmhlav padala a pravicová strana Reform UK získavala v prieskumoch dvanásťpercentný náskok [29]. Ako nový dravý premiér sľubuje zavedenie najväčšej pozitívnej zmeny v britskej politike za posledných 40 rokov a žiada od verejnosti trpezlivosť [35]. Viacerí domáci odborníci predpokladajú, že jeho vrodená schopnosť komunikovať a sympatický štýl by mohli stranu opäť emočne prepojiť s oklamanými voličmi a trvalo zastaviť jej prepad [33,35].

Budúcnosť Labouristickej strany teraz kriticky závisí od toho, či dokáže reálne naplniť očakávania spojené s ekonomickou stabilitou a sľubovaným zlepšením kolabujúcich verejných služieb. Burnhamova špecifická zmes politickej decentralizácie, silného lokálpatriotizmu a moderného socializmu môže byť skutočným kľúčom k udržaniu moci [10,35]. Hoci sú akékoľvek prognózy v britskom politickom systéme po posledných turbulenciách čoraz ťažšie (nie nadarmo je v poradí už siedmym premiérom za posledných 10 rokov), nová dôležitá éra pod vedením Andyho Burnhama práve naplno začala [32,35].

Zoznam referencií

[1] Affiliated Unions – The Labour Party https://labour.org.uk/about-us/affiliated-unions

[2] A Very Short History of the Labour Party https://consoc.org.uk/history-of-the-labour-party

[3] This was followed in 1932 by the disaffiliation of the now-marginal ILP.

[4] The Labour Party and the trade unions - History & Policy https://historyandpolicy.org/trade-union-forum/meeting/the-labour-party-and-the-trade-unions

[5] Spivey, Matt; Hadfield, Charlotte; Mason, with Chris; Street, Henry Zeffman reporting from Downing; Coughlan, Sean; Palace, Daniela Relph at Buckingham (20 July 2026). "Andy Burnham at Buckingham Palace to become prime minister after Keir Starmer formally resigns". BBC News.

[6] Who's Who (online Oxford University Press ed.). Oxford: A & C Black. 2007. doi:10.1093/ww/9780199540884.013.U41936. ISBN 9781399409452. OCLC 1402257203. (Subscription or UK public library membership required.) "Burnham, Rt Hon. Andrew (Murray)".

[7] labourlist.org. LabourList. 23 August 2010. "Andy Burnham launches "Aspirational Socialism" manifesto". Archived from the original on 19 October 2015. Retrieved 2 August 2015.

[8] itv.com. 18 May 2026. "Burnham says 'Manchester-ism' can transform the whole of UK as he defends Makerfield by-election bid". Retrieved 21 May 2026.

[9] Blackhurst, Chris (16 May 2026). "Manchester is booming – but not because of Andy Burnham". independent.co.uk. Retrieved 21 May 2026.

[10] Tulasiewicz, Jess (10 March 2026). "Manchesterism from devolution". Centre for Cities. Retrieved 21 May 2026.

[11] McKelvie, Geraldine (16 May 2026). "'We need a different path': Andy Burnham vows to put energy and water under public control". The Guardian. ISSN 0261-3077. Retrieved 16 May 2026.

[12] Crerar, Pippa; Horton, Helena (5 June 2026). "Thames Water should be nationalised, says Andy Burnham". The Guardian. ISSN 0261-3077. Retrieved 16 June 2026.

[13] Pidd, Helen (11 August 2015). "Andy Burnham: 'I've never been part of the Westminster in-crowd'". The Guardian. Archived from the original on 4 May 2017. Retrieved 16 May 2017.

[14] The Kyiv Independent. 24 June 2026. "Amid UK political turmoil, Andy Burnham's rise offers reassurance to Ukraine". Retrieved 25 June 2026.

[15] BBC News Online. "Labour divisions deepen over Gaza ceasefire stance". Retrieved 27 June 2026.

[16] Hyphen. 19 June 2026. "Andy Burnham is 'unclear' on Gaza but liked by local Muslims". Retrieved 25 June 2026.

[17] Ventura, Tiago (24 June 2026). "What Has Andy Burnham, Britain's Likely Next Prime Minister, Said About Trump?". Time. ISSN 0040-781X. Retrieved 25 June 2026.

[18] Lawson, Neal (12 May 2026). "Andy Burnham can save Labour and defeat Reform. He should be the next prime minister". The Guardian. Retrieved 13 May 2026.

[19] Crerar, Pippa (22 June 2026). "Keir Starmer to step down as prime minister two years after historic election victory". The Guardian. ISSN 0261-3077. Retrieved 22 June 2026.

[20] Gregory, James (13 July 2026). "Burnham cements Labour leadership with backing of 349 MPs". BBC News. Retrieved 13 July 2026.

[21] Labour Party | History, Facts, Policies, & Leaders | Britannica https://www.britannica.com/topic/Labour-Party-political-party

[22] The Contending Allies: What the Trade Unions and the Labour Party can learn from the experiences of their predecessors between the Wars - History & Policy https://historyandpolicy.org/policy-papers/papers/the-contending-allies-what-the-trade-unions-and-the-labour-party-can-learn-from-the-experiences-of-their-predecessors-between-the-wars

[23] Rentoul 2001, pp. 206–218.

[24] "Local election results 2026 in England". BBC News. Retrieved 8 May 2026.

[25] Mann, Nyta (14 July 2003). "Foot's message of hope to left". BBC Online. Archived from the original on 2 September 2017. Retrieved 3 August 2018.

[26] "European Opposition To Iraq War Grows | Current Affairs". Deutsche Welle. 13 January 2003. Archived from the original on 23 January 2012. Retrieved 13 April 2010.

[27] "Jeremy Corbyn regrets comments about 'anti-Semitic' mural". BBC News. 23 March 2018. Archived from the original on 13 December 2019.

[28] Rkaina, Sam; Ross, Alex (24 May 2025). "Jeremy Corbyn expelled from Labour Party after confirming he will stand as independent in general election". Independent.co.uk. The Independent. Archived from the original on 26 May 2024. Retrieved 3 May 2025.

[29] Skinner, Gideon (27 September 2025). "Reform UK Leads by 12 Pts over Labour as both PM and Chancellor Hit Historic Low Satisfaction Ratings". Ipsos UK. London/Paris: Ipsos. Archived from the original on 17 October 2025. Retrieved 23 October 2025.

[30] "Keir Starmer announces resignation as prime minister and Labour Party leader". BBC News. 22 June 2026. Retrieved 22 June 2026.

[31] Trade unionists and the Labour Party in Britain: the bedrock of success https://journals.openedition.org/rfcb/1138

[32] Prediction is very difficult, especially if it’s about the future. | LSE British Politics https://blogs.lse.ac.uk/politicsandpolicy/prediction-is-very-difficult-especially-if-its-about-the-future

[33] Labour's Legacy – The Labour Party https://labour.org.uk/about-us/labours-legacy

[34] The Longer View: Labour and the unions - BBC Teach https://www.bbc.co.uk/teach/articles/zj7n2sg

[35] Who is Andy Burnham? Ex-Manchester mayor who wants to lead the country https://www.bbc.com/news/articles/cp8pml5z8p6o

[36] BBC Politics 97 https://www.bbc.co.uk/news/special/politics97/parties/palab.shtml

[37] See, for instance, the 1899 Lyons vs. Wilkins judgement, which limited certain types of picketing.

[38] Whiting, R. C. (January 2011) [online edn, print 2004]. "Attlee, Clement Richard, first Earl Attlee (1883–1967)". Oxford Dictionary of National Biography (online ed.). Oxford University Press. doi:10.1093/ref:odnb/30498. Retrieved 12 June 2013. (Subscription, Wikipedia Library access or UK public library membership required.)

[39] Kasparova, Diana; Wyatt, Nick; Mills, Thomas; Roberts, Sam (June 2010). Pay: Who were the winners and losers of the New Labour era? (PDF). Provocation Paper 8. The Work Foundation. Archived from the original (PDF) on 29 May 2014. Retrieved 31 January 2016.

[40] Austen Morgan (1987). J. Ramsay MacDonald. Manchester University Press. p. 3. ISBN 9780719021688.

[41] Rack, Susie; Watson, Iain (11 March 2026). "Union cuts Labour funding by 40% over bin strike". BBC News. Retrieved 12 March 2026.

[42] Shifting Tides: Labour's Rise and the Future of UK-U.S. Relations - Center Forward https://center-forward.org/basic/shifting-tides-labours-rise-and-the-future-of-uk-us-relations

[43] Brivati, B.; Heffernan, R. (2000). The Labour Party: A Centenary History. Springer. p. 234. ISBN 978-0-230-59558-3. Retrieved 14 January 2020.